V Kraľovanoch.
Cieľ rovno pred nami.
Ako som už nedávno spomínal, pre zatvorenú lavicu cez Oravu v Dierovej prevzali východisko Kraľovany. Treba ísť len rovno za nosom a sledovať cieľ. Až do osady Podšíp značka nie je.
Križovatka zvážnic.
Tí čo nestihli spotrebovať zimný tuk, sa riadne zapotili.
Čochvíľa sa z lesa vytrčil Stoh, ktorý má v žľabe zvláštne postavy vytvorené z kosodreviny. Nevedno, či je to dielo prírody alebo sadzačov stromkov. Ako by to boli duchovia ľudí, čo tam zahynuli.
Netrvalo dlho a už sa nám otvára lúka s osadou Podšíp a neodmysliteľným Šípom s množstvom skalných výbežkov. Pribudla aj tabuľa s týmto nápisom:
„Osada bola spomínaná v roku 1803, v ťažkých podmienkach to žilo 8-10 rodín. Osídlená bola do polovice 50-tych rokov 20. storočia. Známe rodiny, ktoré tu žili: Martiš Ján, Škuta Štefan – Matejov, Škuta Ondrej – Delaj, Škuta Jozef – Šedivý, Chorvát Alojz – Datek, Chorvát Jozef – Šimo.“
Či už žili tak či onak, dnes im toto miesto iba závidíme.
No musíme opustiť toto magické miesto, lebo nás čakajú ešte viaceré vrcholy, Šíp ho totiž nemá len jeden.
Kraľovany.
Kopa.
Malá Fatra ešte so snehom.
Tento výhľad je už z prvého vrcholu a to západného, na ktorom stojí kríž. Dolu sú Stankovany a v pozadí Veľká Fatra. Treba sa pozerať aj pod nohy, aby sme nepošliapali vzácne kvety. Poniklec je tento rok práve v plnom kvete. Na druhý deň som počul, že poliaci si z neho natrhali kyticu.
Poniklec veľkokvetý.
Prvosienka holá.
Čierny kameň a Ploská
Stankovany.
Vrchol pripomínal skôr mravenisko a miesto vtáčieho spevu bolo počuť spev ľudí v doprovode žaškovského heligónkára. Každý dostal pamätnú kartičku a k tomu nejaký ten štamprlík.
Rozsutec
Choč.
Hrebeň Šípu
Na východnom vrchole.
Rovná skala. Takýchto skalných útvarov je na Šípe niekoľko, tento rok nás zaviedol znalec miestnych chodníkov na vyhliadku nad Žaškovom, ktorá ozaj stála za to.
Žaškov, v pozadí Roháče a Choč.
Párnické jazerá a bývalá OFZ, v pozadí Kubínska hoľa.
Žaškovský Šíp z mosta.
