Raz som tam už bol v roku 2015 a aj keď by sa zdalo, že to bude zase to isté, nikdy však nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. A tak znovu vyrážame od Mikulášskej chaty, smerom na Tri vody. Na okolitých kopcoch už narástli mladé stromčeky a pribudli tu tri jazerá, v ktorých sa však neomočíme, lebo sú oplotené. Okrem stromčekov tu rastú aj chaty a hotely, ako huby po daždi.
Pri Troch vodách sme za chvíľu, po vydláždenej ceste.
Po krátkom oddychu pokračujeme do sedla Poľany a je to ako prechádzka po záhrade, ktorú netreba polievať a kvety tu rastú samé.
V hornej časti sú serpentíny, pripomínajúce úvraťovú železničku, len s tým rozdielom, že ideme pešo, no fučíme tiež ako rušeň. Vrcholce sú ešte ponorené do oblakov, no vietor sa ich snaží rozfúkať a je taký studený, že treba vytiahnuť bundy z batohov. Bolo mi divné, že nevidím smerovník v sedle, no potom zisťujem, že je vyvalený, ako valach pod kríkom. Vzhľadom na vietor, hneď pokračujeme na Poľanu. Tu to nie je o nič lepšie, aj keď slnko chvíľami preblysne, preto zakrátko sa vydávame ďalej hrebeňom.
Ďalším cieľom by mal byť Bôr, kde by bolo dobré, v tej zime, dať si bôrovičku. No buhužiaľ ďalej už označenia kopcov chýbajú a niet tu žiadnej tabuľky, či smerovníka. Podobne to tu bolo aj pred siedmimi rokmi, takže to nie je náhoda. Zrejme miestny spolok turistov nepočíta s tým, že by niekto zašiel až tak ďaleko. Nevadí to však kamzíkom, ktorí sa pasú, kde chcú. Podľa mapy by tu mali byť Zákľuky 1914 m, Bôr 1888 m a Havrany 1452 m. No vieme len to, že treba ísť ďalej po hrebeni.
Chodník pomedzi skaly a kosodrevinu má však svoje záľudnosti, lebo pre konáre a vysokú trávu, nevidím, kde stupím. Medzitým sa už vyjasnilo a oteplilo a tak budem rád, keď vôjdeme konečne do lesa, len si pofotím kopce, ktoré doteraz nebolo vidno. No na moje prekvapenie však z lesa zostalo len množstvo vyvrátených suchých pahýľov a celé to pripomínalo apokalypsu po výbuchu bomby, či meteoritu.
Nebolo tu ani vidno snahu cestu sprístupniť, len sem-tam bol prerezaný strom a ostatné bolo treba obchádzať alebo preliezať. A taktiež nikde nebolo vidno v predstihu žiadne upozornenie na túto kalamitu. A tak sa nám „ pobyt v prírode “ dosť predĺžil. V duchu som škrtal autobusy, ktoré nestihneme.
Konečne, s odretými ušami a inými časťami tela, sme v sedle Sinej. Tu sú len tabuľky s dvoma smermi, no ten náš tu chýba. A že by tu bol klasický „hríbik“ či lavička, na to môžeme zabudnúť. Tak teda pokračujeme na Sinú po pamäti, prekonávajúc nástrahy suchých drevín. Ja mám tiež už sucho v krku a dopíjam teplú minerálku, ktorá pôsobí ako pikopret, čo sa užíva pred kolonoskopiou. A tak musím odbehovať aj mimo chodník, čo je všeobecne v NaPaNTe zakázané.
Všetky okolnosti nakoniec spôsobili, že na Sinú som sa vyštveral o hodinu neskôr, ako bol plán. Malo to len jednu výhodu, že zatiaľ sa vyjasnilo od Choča až po Kriváň a Siná nezostala nič dlžná svojimi výhľadmi. Na vrchole pribudol kríž a tabule s názvami okolitých kopcov, no klasické turistické značenie tu opäť chýba.
Naspäť sa vraciame do sedla tou istou cestou a znovu musíme preliezať tie isté stromy a pichnúť sa do tej istej časti tela, zväčša vzadu.
Keď sa blížim konečne zase do sedla, na moje prekvapenie, ľudia, čo išli predomnou, idú zrazu oproti mne, akoby sa prepli na reverzný chod. Najprv som myslel, že sa im to tak páčilo, že idú ešte raz, no informovali ma, že dolu sa nejde tam, kde to ukazuje šípka, ale o sto metrov vyššie. A tak ideme nadol, tentoraz cez vysokú trávu a ľuďom predomnou vidím iba hlavy, no musím pridať do kroku, aby som ich nestratil, lebo minule som tu zablúdil. Celé toto divadlo mi pripadá ako hra „ Escape room“, s tým rozdielom, že tu si to zahráme zadarmo.
Ďalej pokračuje cesta strmo nadol lesom, kde sú tiež preliezačky, ako na detskom ihrisku. Ku koncu chodník prechádza popri potoku, niekedy aj cez čiastočne vyschnuté dno. Pripomína mi to trochu kaňoning, lebo chlapci predomnou sa šmýkajú na zadku po skalách a niekde hupnú do vody. Neviem si predstaviť, ako sa tadiaľto ide, keď tečie viac vody v potoku.
Po siedmich hodinách tejto strastiplnej túry prichádzam na cestu tesne pri Jaskyni slobody a zdá sa mi neuveriteľne rovná. Práve zastavuje, našťastie, zmeškaný autobus, ktorý som už oželel, no na nešťastie si nestihnem dať pivo. V Mikuláši na stanici to tiež nevyzeralo dobre, terasy obsadené a vlak v nedohľadne.
Zrazu však zahlásili zmeškané Pendolíno z Košíc a tak nám ochotná biletmanka našla voľné miestenky a konečne sme sa odviezli slušnejším vlakom, ktorý dobre kalí a nestojí v krkahájoch. Síce sme nešli zadarmo, ale v cene bola fľaška vody, čo bola záplata namiesto piva.
