Veľké Hincovo pleso obsahuje toľko vody, že keby si všetci obyvatelia Slovenska prišli nabrať liter vody na deň, tak by ho vypili za 11 mesiacov. Aj keby nič nepritekalo. Pokrýva plochu 20 hektárov a najväčšia hĺbka je skoro 54 metrov. Turisti organizovali výstup na Rysy a ja som išiel pozrieť toto pleso.
Ráno odchádzame zo Štrbského plesa smerom na Popradské. Kedysi som si myslel, že tam chodí električka, no 5 kilometrov treba ísť pekne po svojich. Tradične ideme po červenej značke.
Na ceste sa nachádza pomerne hrubý štrk a preto treba lepšie dvíhať nohy, ako ráno pri pochode po kasárňach. V tretine cesty môžeme odbočiť aj na zelenú značku, no po tej pôjdem naspäť, lebo z červenej sú lepšie výhľady.
Po vyše hodine sme pri Popradskom plese a po malej prestávke pokračujeme ďalej. Pleso si pozrieme cestou späť.
Tu sa odpájam od ostatných a pre zmenu idem doľava. Po pár metroch stíchne vrava, ako keď vypneš rádio. No netrvá to dlho a aj tu sa nahrnú ľudia. Len poľština sa zmenila na ruštinu.
V diaľke sa rysuje chata pod Rysmi.
Keď sa obzriem späť, v diaľke vidím Kráľovu hoľu, ale iba s okuliarmi.
Mladí turisti sú už unavení a odmietajú poslušnosť.
Tri vrcholy Zadnej bašty.
Aby som neutrpel šok, tak najprv sa objavia len malé plieska, skôr by sa dalo povedať, že mláky. Vraj sa volajú Hincove oká.
V strede Kôprovský štít.
Hlinská a Kôprovská veža.
Po troch hodinách som v cieli, pri najväčšej prírodnej vodnej nádrži na Slovensku. Chcel som si tu dlhšie posedieť, no stále ma niečo vyrušovalo, dokonca sa mi zdalo, že krúži okolo mňa sršeň. Bol to však dron. Na tabuli píšu, že vo vode žijú pstruhy, no rybárov tu niet. Idem teda vyliezť kúsok hore k sedlu, odtiaľ lepšie odfotím pleso. V serpentínach sa mi skoro zakrútila hlava. Zákrut je asi 28.
Nad Hincovým plesom sa vypína Kôprovský štít s výškou 2367 m.
Na druhej strane chodníka je ešte Malé Hincovo pleso.
Ako tak rozmýšľam, či je to skôr modrá, či zelená farba, počujem hlasy typu: „Už sme tu.“
Podídem vyššie a zisťujem, že už mi len kúsok chýba do Kôprovského sedla. Tak teda idem tam.
Keď už som tu, tak sa trochu porozhliadnem. Neviem čo sa vlastne človeku páči na hromade skál. Keby mi pred domom vysypali kopu štrku, moc by som to neobdivoval. Skôr asi zaujmú rôzne tvary, vymodelované zo skál.
Lenin pôvodne chcel ísť do tohoto sedla a porozprávať sa s tým chlapom, čo stojí na skale za kecpultom. No v hmle si zmýlil cestu a vyšiel na Rysy.
Na druhej strane je zase Capia veža a na nej stoja traja chlapi.
Inde zase ako pílka s vylámanými zubami Volí chrbát.
A tuhľa na Štrbskom štíte ľudia. Na internete som vysnoril, že to môžu byť turisti zo Štrby, lebo vlani o takomto čase mali 40.ročník výstupu.
A tu zase pílka s názvom Hrubé.
Keď som sa v sedle porozhliadol, bolo pravé poludnie. Do odchodu autobusu zostávalo ešte 6 hodín, tak ma napadlo, že pôjdem ďalej hore, veď sa zdalo, že Kôprovský štít je na dohľad.
No zdanie klamalo, vrchol bol ešte ďaleko a naviac sa rozfúkal studený vietor.
Toto nie sú vojaci roztrúsení v afgánskej púšti, ale turisti na Kôprovskom štíte.
V závere výstupu sa už nahromadilo veľa ľudí a na chodníku sa tvorila fronta ako v supermarkete pred Vianocami. Toto sa mi už nepáčilo, aby som ja stál vo fronte na nič a tak som to pekne otočil a hneď to šlo rýchlejšie. Bolo však treba ísť opatrne, lebo na veľkých skalách boli nasypané drobné kamienky a šmýkal som sa na nich ako Jánošík na hrachu.
Nad ním nie je mucha, ale paraglajdista.
Pleso mení farby ako chameleón.
Popradské pleso. Tu som si myslel, že by bolo dobré aj stroviť nejaké pivo, no po prečítaní cenníka, sa mi hneď zmenila chuť na tú vodu v potoku.
Ešte šmyknúť sa na kĺzačke a môžeme ísť domov. Tak skončil výlet po Kôprovských kopcoch a to som ani kôpru nenazbieral. Pirohy budem jesť bez.
