Ísť autobusom s rúškami sa nám nechcelo, dali sme prednosť autu. Potom však treba rozmýšľať, kde zaparkovať. Najlepšie je pri cintoríne, mŕtvym to nevadí. A tak vyrážame v hmle od malatinského cintorína.
Japonskí turisti by sa určite divili, na čo slúžia tieto zariadenia.
Takýmto riešením sa značne znižuje prašnosť ciest.
Za chrbtom sa nám vynoril Choč a naposledy sa nás ohľadom neho pýtali českí turisti:
„ Prosím vás, jak se jmenuje ten kopec s tou bradafkou? “
Pár dní dozadu veľa pršalo a dalo sa čakať, že huby budú rásť ako huby po daždi. No zatiaľ sa objavili len muchotrávky, aj to im zmylo biele bodky. Len v lese boli normálne, no k jedeniu neboli, aj keď vyzerali lákavo.
Ďalej to boli len rôzne plávky a rýdziky, v ktorých sa málokto vyzná. Starý otec ich nazýval komprdy. Bolo vidno, že niekto pred nami ich už poprevracal.
Konečne sme našli hríb a aj keď sme mu pri mučení odtrhli hlavu, neprezradil, kde sú ostatní.
Blúdenim po lese sa dostávame až ku pajte, ktorá stojí na výnimočnom mieste s peknými výhľadmi a neunikla ani očiam filmárov. Z jednej strany Choč a Malá Fatra a z druhej Roháče.
Prosečné.
Na odhalenie Roháčov bolo treba dlhšie čakať, asi kým ich nastupujúca zima neozdobí snehom.
Na lúke bolo vidieť z diaľky bedľu, ktorá akoby na nás čakala.
Okruh sme uzavreli vrchom po červenej značke a bolo to okolo 10 km. Húb nič moc, ale prechádzka dobrá. Nuž ale ako Češi vravia: „ Z hub se nenajíš, houby jsou jen koření.“
