Je to prvý vyšší vrch od poľskej roviny na vonkajšej strane karpatského oblúka, patriaci k Oravským beskydám. Jeho výška 1725 m sa síce k Tatrám nedá prirovnať, ale počasie áno. Predpoveď na ostatnú nedeľu tiež nebola výnimkou a tak sme sa na túto kráľovnú Beskýd vyberali s vedomím, že nám nad hlavami môže zhrmotať aj búrka. Tentoraz bola východzím bodom poľská Przywarówka. Plne obsadený autobus s kubínskymi turistami vystúpal z raňajších hmiel a slnko nás donútilo schovať bundy do batohov. Kolesá ušetrili časť našich podrážok a ostávalo už len asi 850 výškových metrov.
Nič nenasvedčovalo, že by toto bola nejaká významná lokalita, žiadne tabule, žiadne zákazy ani vyberači poplatkov, ako to býva zvykom hlavne na druhej strane hranice. Obyčajná lesná cesta s obyčajnou zelenou značkou. Ale všimnite si tú zvláštnosť oproti Tatrám. Stromy pekne stoja, ako vojaci.
Rozprávkový les aj s neodmysliteľnými muchotrávkami.
Všetky druhy chodníkov nakoniec vystriedala dláždená cesta, ktorá nás vyviedla z lesa medzi kosodrevinu. Zrazu som mal pocit, že som niekomu vošiel do záhrady a nespokojný majiteľ pustí na mňa psa. No nebolo to tak, tentoraz bola majiteľkou matka príroda. Človek už len dotvoril cestu k tomuto skvostu.
Skalnatý hrebeň, vynárajúci sa nad obzorom, nám pripomenul, že nie sme v arborétu ale na vysokohorskej túre a naviac, niektorý z čertov už hľa, začína zaťahovať oponu. Preto treba pridať do kroku. Našťastie stúpanie je mierne a vrchol už nie je ďaleko. Pri prameni „glodnej“ vody ešte natrafíme na ruiny chaty. Vybudovali ju tu nemci v roku 1905, za slovenského štátu patrila Slovensku, potom Poľsku a nakoniec v roku 1949 vyhorela. Prečo ju neobnovili, ale zbúrali to asi nevedel ani sám pápež, ktorý do týchto končín tiež chodieval.
Po osviežení čučoriedkami, ktoré ešte nie sú všetky orafané, prichádzame po dvoch hodinách na vrchol. Tu už nie je ticho ako dolu v lese, tu je vrava ako na jarmoku. Zásluhu na tom majú hlavne Poliaci, pre ktorých je tento vrch svätejší, ako pre nás.
Množstvo ľudí na vrchole malo zásluhu na tom, že už sme sa všetci nedali do kopy a ani neurobili spoločnú fotku. Niekto sa rozprával s poľskými priateľmi turistami, niekto pátral po dobrých brusniciach a nakoniec aj dolu išiel každý svojou cestou. Podmienkou iba bolo, stretnúť sa na chate Slaná voda. Ja som sa nakoniec vybral s jednou skupinkou na Malú Babiu horu. Zdalo sa mi totiž, že tam je lepšie počasie a tu na hlavnom vrchole sa už akosi zaťahuje.
Keďže sme išli po štátnej hranici, tu som si mohol konečne vyskúšať, ako sa prechádza cez hranice bez kontroly a trikrát som obehol hraničný stĺpik, bez toho, aby ma niekto zastavil. To bolo všetko. Iný osoh ja osobne z toho nemám.
Dolu v sedle to bolo vydláždené ako nové kubínske námestie. Ani nebolo treba oddychovať, lebo výstup na Malú Babiu bol taký ľahký, že by som tam kľudne išiel aj so škvôlkármi na špagátiku.
Konečne zase trochu slnka, no z výhľadov nebolo nič, lebo od Polhory išla búrka. Našťastie sme vyviazli so suchou nohou a spadlo to tesne pred nami.
Chodník na našu stranu je viditeľne horší.
Nevedeli sme, či sa máme báť bleskov alebo medveďov a nápad, ukryť sa v tejto búde bol zamietnutý. Čo ak zahrmí a búda spadne.
Blato sa nakoniec zmenilo na asfalt.
Chata Slaná voda. Kedysi boli v jej blízkosti kúpele, no ani tie sa už nikdy neobnovili.
