Príroda je tu tak zachovalejšia a nebyť úzkeho chodníka v tráve, chvíľami by sa zdalo, že tu nikdy nikto nebol. Dokonca aj pri pohľade z vrcholu nevidno skoro žiadne stopy po ľudskej činnosti. Len nespočetné množstvo kopcov.
V poslednú májovú nedeľu prichádzame s kubínskymi turistami na parkovisko do Kašovej. Žiadnu kašu tu však nevaria, preto jedlo a pitie treba mať zo sebou. Dokonca niekto sa pýtal v Belej, či je tu nejaký bufet, či krčma, tak mu odpovedali, že tam je plno chát, no ktorá je súkromná, či verejná, to nevedel nikto.Vydávame sa hore dolinou po modrej značke a z blogu Janka Urdu už viem, že treba dávať pozor, kde sa odbočuje doprava. Rýchla rota to samozrejme prešvihla a museli sme ich zhaltovať. Chodník začne hneď zhurta prudko stúpať a preto ho nedoporučujem tým, čo trpia dýchavičnosťou. Na jednom mieste je dokonca vďaka kríkom taká tma, že môžeme aparát prepnúť na nočný režim. Medveďov tu však niet, pretože nás tu je skoro dvadsať. Zo stúpajúcou výškou sa sklon zmierňuje a vôkol je pekný bukový les. Neskôr sa les strieda s lúkami, na ktorých už kvitne žltohlav. Vytvára tak hotové kytice.
Tesne pod vrcholom sa otvoria pohľady na Martin, Malú Fatru a Choč. Viem, že to treba fotiť, lebo z vrcholu na tú stranu už nevidno, Lysec je totiž z polovice zarastený.
Po dva a pol hodine záživnej chôdze prichádzame na vrchol, kde je zatiaľ pekne a bezvetrie. Čo všetko odtiaľto vidno sa nedá vymenovať, lebo polovicu z tých kopcov ani nepoznám, niektoré sú zase akoby otočené chrbtom ku mne. Najbližšie sú vrcholy Veľkej Fatry, ako Rakytov, Čierny kameň, Ploská a Borišov, z tých vzdialenejších rozoznať Kriváň v Tatrách, Chochuľu v Nízkych Tatrách, či Kľak v Malej Fatre.
Cestou nadol začalo poprchať a myslel som, že to bude len krátko, no pršalo čoraz viac, až som musel vytasiť pláštenku. Dokonca nás trochu posypali krúpy, ako keď gazdiná hodí zrno sliepkam. Vedel som, že blízko je útulňa, no jeden bežec vravel, že je zatvorená a tak ju všetci obchádzali, pretože nemala ani žiadny prístrešok. No mne to nedalo a opáčil som dvere, čo vyzerali skôr ako vráta na humne a predsa sa dali otvoriť. Vošlo sa však iba do predsiene, no stačilo to na ukrytie pred dažďom, tak pre päť ľudí. Ale takí čo sú zvyknutí cestovať v mestskej doprave, tak tých by tam vošlo tri krát toľko. O chvíľu sa však dážď utíšil a pokračovali sme ďalej.
Tento buk by mohol súťažiť o Strom roka. Škoda, že sa počasie pokazilo, lebo cesta nadol by bola ako prechádzka po záhrade.
Keby bol názov bez mäkčeňa, tak by sme mali polku cesty za sebou, ale s mäkčeňom je to asi niečo pre Poliakov. Bolo však treba pridať do kroku, lebo sa zase rozpršalo a chôdza sa zmenila na šmýkanie po rozbahnenom chodníku. A aby toho nebolo málo, tak začalo aj hrmieť.
Kúsok pred touto odbočkou na zelenú sme trafili na nesprávnu cestu, čo v tom daždi nebolo moc dobre. Našťastie nám zostala už len polhodina cesty. Po tráve bolo už riadne mokro, čo nepotešilo tých, čo mali tenisky. Jediný, čo mu nenatieklo do topánok, bolo Jožo, pretože chodieva bosý. Ja som mal zatiaľ vo vibramoch skoro sucho, no gate boli mokré ako žvach.
Na parkovisku nebolo ani kde sa schovať a vyžmýkať si gate, prípadne preobliecť si niečo suché. Rekreačné stredisko by sa malo stavať podľa abecedy a prvý postaviť altánok. Lenže potom by posledný postavili záchod a to by tiež nebolo dobre.
Nuž čo. Veľká Fatra – veľký dážď a veľké pivo zo sebou.
