Na jar, keď sa začne topiť sneh si vyjdem pešo hore zjazdovkou a dolu sa spustím len tak na podrážkach topánok. Ide to však dobre, lebo sneh je mokrý a dobre to šmýka. Výhoda je, že môžem ľahko prekonávať aj miesta, kde už sneh nie je. Jednoducho ich prebehnem. Podmienkou je, že musí byť slnečné počasie, lebo je to vlastne cesta za jarným slnkom. Prvá marcová nedeľa túto podmienku spĺňala a tak nebolo na čo čakať, i keď mal fúkať silný vietor. No to sa nesplnilo. Štartujem z Beňovej Lehoty k dolnej stanici lanovky. Zpočiatku to na lúke pekne čvachce, no niekde sú aj suché miesta.
Cestou som natrafil na nejaké preteky žiakov a išli tak rýchlo, že ledva som ich stihol odfotiť. Preto aj jedna skončila na ortopedickom oddelení.
Tu som si dal dobrú borovičku s horcom, takú nikde inde nemajú.
Dolný Kubín – tam musíme bývať, keď sme už začali a zvykli si.
Na vrchole Minčola nedávno postavili radar s futbalovou loptou. Mala tam byť zároveň aj rozhľadňa, no to nakoniec zamietli. Zrejme by sa tam niekto mohol upiecť ako kurča. Tak to totiž kedysi robili vojaci.
Rozsutec.
Roháče a v strede vidno aj Giewont.
Choč a v pozadí Nízke Tatry.
Jediní, čo šli pešo boli skialpinisti. Ja som tiež, len si musím kolená natrieť alpou.
Počasie bolo objednané len pre Kubínsku hoľu.
Nakoniec som ešte navštívil vodopád, ktorý je najvyšší v Kubíne.
Tu sa príjmajú sťažnosti na tento článok.
