No podobne zmýšľajú aj ďalšie tisícky ľudí a na kopcoch to potom vyzerá ako niekde na jarmoku, ešte postaviť stánky a kolotoče. Preto som urobil výnimku a v utorok som sa vybral do Prosieckej doliny, keď bolo najškaredšie a všetko bolo zahalené v oblakoch. Cestou z Malatinej na pajtu naozaj nebolo vidno nikoho, ani len traktor neprehrčal okolo mňa, nikde nezvrčala žiadna píla. Zrejme aj nie je už čo píliť, lebo Lomnô je vyholené ako moja plešina a treba ho asi premenovať na Holô. Prosečné je na tom podobne, presekali to tam riadne, aj za pomoci vetra.
Nielen v Tatrách sú plesá.
Cestou, čo idem, by mala byť žltá značka, no videl som len jednu, možno po troch kilometroch. Nevadí mi to však, lebo pajtu už bolo vidno z diaľky. Teraz tu stojí už úplne nová a tá stará, z čias Sokoliara Tomáša a Perinbaby, zotlela niekde v peci. Malatinci aj zo starostom si zaslúžia pochvalu, že to dokážu aj bez amerických investorov.
Pajta je vybavená najmodernejším UHD televízorom. V noci vždy vysielajú prírodopisný seriál o medveďoch.
Cestu si vyberieme podľa toho, ktorý odtieň blata nám lepšie ide k topánkam.
Tu som si zapamätal, že treba ísť pomedzi dva stromy. No naspäť zisťujem, že ich je takých viacero. Musím prekročiť tri potoky, jeden tečie do vodopádu a dva sa spoja a ponárajú sa do zeme v Jóbovom prepadlisku. V tráve sa objavila líška, prvý dnešný tvor.
K ústiu doliny som radšej išiel po lúkach, lebo v lese po zelenej značke býva mokro a k tomu kalamita. No nakoniec aj tak, ako vždy zablúdim a musím vytiahnuť mobil, na ktorom našťastie fungovalo GPS. Tak nakoniec tak či tak absolvujem mokrú trávu mimo cesty. Znovu sa presviedčam, že voda naozaj nie je dobrá ani v topánkach.
Prosiecka dolina bola v roku 2014 celá zavalená stromami a ešte doteraz tam časť z nich zostala. Keď som to videl na tomto filme: youtube.com/watch?v=jqwJ-juy1TE, vyzeralo to ako pomsta samého Lucifera. Ja som tú hrôzu videl neskôr v zime z Prosečného a fotky sú v tomto albume: zonerama.com/turistikaorava/Photo/5095538/174907621.
Aj keď v hornej časti doliny voda netečie, sú tu stopy po jej činnosti. Vytvorila tu krútňavy, ľudovo nazývané Čertove kotly, v ktorých dnes asi čerti varili špenátovú polievku. Na tomto mieste stretávam dnes jedinú, asi desaťčlennú skupinu ľudí. Kde sa niečo varí, hneď sa začnú schádzať ľudia.
Za kotlami nasledujú železné rebríky, ktoré sú dnes dosť klzké a treba si dávať pozor. Ešte horšie je to na skalách, ktoré sú vyhladené vibramami turistov, asi podobným spôsobom ako si kedysi starý otec hladil britvu na remeni.
V skalách tu rastie žltá fialka, ktorá k rastu ani nepotrebuje pôdu, podobne ako paradajky v holandských skleníkoch.
Kúsok ďalej som objavil akoby zamurovaný vchod, ale do čoho, to neviem.
V rokline vidno nad hlavami železné šíny, čo sú pozostatky mosta, ktorý bol súčasťou vozovej cesty z Prosečného do Borového. Počas vojny bol zničený, no neviem či zámerne alebo majú v tom prsty čerti. Jedna šína je zavalená pod obrovským balvanom.
Orlíček
Stokráska.
Na križovatku s altánkom prichádzam na pravý obed, preto si dám prestávku. Toto miesto sa volá Vidová. Odtiaľto odbočím k vodopádu.
Plamienok alpínsky - klematis
Luskáč lekársky.
Vo vodopáde je pomerne dosť vody, vďaka častým dažďom.
Zerva hlavatá.
Na skalách boli zvláštne biele fľaky, zrejme lišajníky alebo nebodaj h.....
Klinček peristý.
Horčičník Witmannov.
Od vodopádu sa vraciam domov tou istou cestou a zbytok doliny si nechám niekedy nabudúce.
Astra alpínska.
Dokonca som videl aj plesnivec, len bol nejaký rozčesnutý.
Žltuška orlíčkolistá.
Už viem, že treba preskočiť tri potoky.
Cestu mi nakoniec skrížila srna.
A som späť v Malatinej.
Keby nešiel autobus, tak je opretá o zastávku záložná doprava, len neviem, či to pôjde aj v lete. Ale Malcov je dosť strmý kopec a tráva je mokrá, ako som už opáčil.
