Bolo dosť ťažké nájsť vôbec chodník k mostu cez Váh, no po chvíľke chôdze sa už objavil rozprávkový pohľad na hrad Strečno.
Ďalej sme pokračovali popod susedný Starý hrad, no ten radšej míňame po modrej značke strmým stúpaním cez krovím zarastené rúbanisko. Keby totiž začalo pršať tak obtieraním sa o konáre by sme boli úplne mokrí. No našťastie počasie vydržalo.
Po vyše dvoch hodinách nás už víta Chata pod Suchým s narazeným pivom. Tu sa rozhodujeme ako ďalej, no zatiaľ len mierne popŕcha, tak teda pokračujeme na vrchol spomínaného Suchého vrchu. V lese je kupodivu dosť sucho, no naše tričká už skoro celé namokli od potu. Je totiž nesmierne sparno.
Májový les je úžasný, i napriek škaredému počasiu.
Na hrebeni však začal fúkať silný vietor, doprevádzaný kvapkami dažďa a preto sa menšia skupinka rozhodla zostúpiť dole, smerom na Chatu pod Kľačianskou magurou. Ja som tiež o tom uvažoval a tak rýchlo ma prehovorili, že mi nemuseli ani nič vravieť. Ostatní pokračovali hrebeňom až do Šútova.
Horec
Vstavač, jedna z našich orchideí.
Pohľad späť zo sedla.
Čučoriedok tu bude neúrekom.
Pekná studnička nás moc neoslovila, lebo kúsok ďalej je už chata a lákalo už ďalšie pivo.
Chata pod Kľačianskou magurou je dosť navštevovaná, či už pešími alebo cyklistami.
Po oddychu pokračujeme dolu až do Vrútok. Počasie sa nakoniec zlepšilo a v uliciach nás potom kváril slnečný úpek.
Z diaľky sa zdá, že toto je nejaká fabrika, no v skutočnosti to je zvuková bariéra novej diaľnice. A veru je dosť účinná.
Mesto Vrútky nás moc nepotešilo, hlavne okolie stanice, vďaka „neprispôsobivým“ občanom a tak sme radi, že konečne nás odváža autobus domov.
