ako by to bolo, keby sa tunel nikdy nepodarilo dokončiť a muselo by sa chodiť pešo cez kopec. Štart bol v obci Turie pri obecnom úrade so silnou zostavou.
Modrou značkou sa bolo treba najprv dostať na kopec Čipčie s výškou 926 m. Chodník vedie najprv poľom popri kameňolome. Ten by bolo asi treba napustiť vodou, aby nekazil vzhľad tejto krásnej Rajeckej doliny.
Vzadu vidno Lietavský hrad.
Chodník je pekne značený a vinie sa zachovalým lesom, najprv smrekovým, potom bukovým. V obci zrejme asi ešte nie je predajňa na motorové píly. Čo je dobre.
Spočiatku je stúpanie mierne, na záver sa ide strmo hore skalami. No na vrchol sa oplatí ísť, aj keď výhľad je len polkruhový. Trochu sa tento kopec podobá na Šíp a je to dobrý nedeľný výlet aj pre rodiny.
Rajecké Teplice.
Ďalej budeme pokračovať niekde pomedzi tieto kopce, ktoré už podstúpili nejakú úpravu zovňajšku.
Takéto posedenie nemáme ani na Choči.
Pohľad na Martinské hole.
Na vrchole však nemôžeme stráviť zbytok dňa, lebo nás čaká ešte dlhá cesta. Schádzame preto strmo na druhú stranu, kde chodník vedie zvláštnou bukovou mladinou, čo nezhadzuje svoje lístie, zrejme nechce zahádzať pekne upravený chodník. Skalky sfarbené do červena sú dokonca poukladané ako obrubníky.
Čipčie.
Po chvíli sme prekročili potok a zmenili farbu značky z modrej na zelenú. Tu už ideme do neznáma, lebo nikto z nás tu ešte nebol.
Na konci dolinky už začal sneh a zvážnica nás zaviedla, lepšie povedané zviedla, na rúbanisko mimo značky. Preto bolo treba naštartovať „džípieská“ v mobiloch a pustiť sa do hľadania. Predný voj, čo bol už hore na kopci šiel už rovno do sedla Kobylie, my, čo sme boli ešte dolu nachádzame značku vedúcu bokom. No veľká výhra to nebola, lebo každých 30 metrov bol zvalený cez chodník strom.
Zo sedla už cesta vystúpala na lúky, kde príjemne hrialo slnko. No sneh, ktorý bol v lese primrznutý, sa tu topil a stávala sa z neho kaša. Na Skalku som sa driapal ako mucha so zlomenou nohou na hrudu masla. Šťastie, že som mal palice.
Žilina.
Rajecké Teplice.
Zo Skalky sa už otvoril výhľad na všetky strany. Na juh až po Kľak a na sever po Krivánsku Malú Fatru.
Skalka.
Kľak.
Minčol.
Malá Fatra.
Zo Skalky sa však musím ponáhľať na Krížavu, nielen preto, že ide autobus, ale v topánkach začínam mať nebezpečne mokro a brodenie v snehu mi skôr pripomína brodenie v potoku. Lenže namiesto rakov, môžem tak chytiť reumu.
Ešte pohľad späť na Kozol.
Myslel som, že na Krížave bude snehu menej a niekde na tráve sa osuším a konečne niečo zjem. No opak bol pravdou a miestami ho bolo aj dva-tri metre. Videl som požičovňu lyží, no požičovňa gumákov tu nebola. Zostávalo mi, len rýchlo niekde po zjazdovke sa dostať do chaty. Aj na zjazdovke bol však sneh ako kaša a snowbordisti robili brázdy ako starí gazdovia pri hlbokej orbe. Keď som sa konečne usadil v jednej nemenovanej chate, musel som si najprv nenápadne pod stolom prezuť suché ponožky. Potom bolo treba doplniť tekutiny. Dal som si radšej fľaškové pivo, kvôli tomu, aby nebolo moc studené no tým, že bolo teplé, tak zase zmenilo svoje chuťové vlastnosti a stalo sa temer nekonzumovateľné. No pre smädného niet planého. Obsluhujúca osoba za pultom, ktorej som nevedel určiť pohlavie, povedala, že však z polročnej záruky zostávajú ešte dva týždne.
Martin.
Temer po ôsmych hodinách chôdze prichádzam na zastávku autobusu na Stráňach. Odtiaľ mi bolo treba sa dostať do Vrútok. Tam som myslel, že si dám lepšie pivo, no žiadna krčma na stanici ani v okolí nebola. Možno som od smädu dobre nevidel, možno vyhlásili prohibíciu, lebo opití iba obťažujú cestujúcich. No aj tak sa tam potulovali nesprispôsobiví občania s plechovkou v ruke. Pekný suchý deň teda za nami a sneh už do Vianoc nechcem ani vidieť. Potvrdilo sa aj to, že voda nie je dobrá ani v topánkach.
