Pred desiatimi rokmi sme tam išli cez Račkovu dolinu, teraz že to skúsime z druhej strany, cez Kamenistú dolinu z Podbanského. Zo začiatku to ide mierne, najprv pomedzi kroviny, potom sa však ocitneme v peknom lese, ako stvorenom na hríby. No žiadne nevidno, možno sucho a možno to tu už hubári prebrúsili. Keď sa vynoríme z lesa, začnú sa otvárať výhľady na okolité kopce, medzi nimi je aj Bystrá. Dostávame sa do pásma kosodreviny, kde pomedzi zurčia potôčiky s malými vodopádmi. Tu sa už ide strmšie a treba zrýchliť dych. Prostredie je však veľmi pekné, ako v nejakej okrasnej záhrade. Kvetov je však už v auguste pomenej, ešte však kvitne horec luskáčovitý, ktorý má rád mokro. Keď mám v ústach sucho, nemusím vyberať pitie, ale si odzobnem pár čučoriedok. Tých je tu požehnane. Keď už slnko dobre pripeká, prekľučkujeme posledný kopček a sme pyšní na to, že pokoríme Pyšné sedlo. Otvorili sa tu ďalšie krásne výhľady na poľskú stranu, hlavne Červené vrchy. Skoro polovica z nás už ani nejde ďalej, neviem, či im stačí toľko nádhery alebo už nevládzu, veď sme sa tu trepali vyše troch hodín.
Po krátkom oddychu pokračujem s ostatnými hrebeňom, po červenej značke a striedavo idem po Poľsku a zase po Slovensku, no aj tam, aj tam treba kráčať strmo hore kopcom. Keď vidím hore v diaľke kopec Blyšť, aj ja rozmýšľam, či to neotočiť. No to by bola hanba, že som išiel na Bystrú a nedošiel. A tak meliem z posledného. Od severu fúka nepríjemný vietor a musím si na spotenú hlavu nasadiť kapucňu. Zrazu v mape zisťujem, že vlastne po červenej značke na Bystrú neprídem, lebo tam sa ide po modrej. Teraz sú tri možnosti. Buď pôjdem po červenej až do sedla a stratím ťažko nadobudnutých 150 výškových metrov, alebo sa neznačeným chodníkom vyštverám na Blyšť a ďalej hrebeňom, alebo to pretraverzujem popod Blyšť na modrú. Teraz si predstavte, že idete nadol po červenej a kúsok od vás ide niekto po modrej nahor a kričí, kdeže kde? Na Bystrú, aj ja. To mi pripomína jeden vtip, ako dvaja ruskí inžinieri cestujú vlakom a prvý sa pýta: Kudá vy – Z Moskvy do Leningrada a vy – Ja z Leningrada do Moskvy. Jeden sa tak zamyslí a po chvíli povie: Vot technika. A kaďiaľ som šiel ja, to neprezradím, lebo chodiť sa má len po značenom chodníku.
Na pravé poludnie prichádzame na Bystrú (2248 m) s kruhovým výhľadom a už sa fotí o sto šesť. Všetci s mobilom, len ja s fotoaparátom, ktorý váži aj s taškou a druhým objektívom 1,5 kg. Zvyk je železná košeľa. Len či s mobilom odfotia aj Kráľovu hoľu alebo Kasprov vrch. Viditeľnosť je dobrá, len Kriváň sa zachmaril.
Po dlhšom oddychu ideme teraz nadol po žltej značke Bystrou dolinou. Je to síce tiež tri hodiny, no dolu kopcom to odsýpa rýchlejšie. Je tu tiež krásne prostredie, Bystrianske plesá a kľučkujúci chodník popri zurčiacom potôčiku, lemovanom kosodrevinou. Ako v Japonskej záhrade. Nakoniec sa odhalil aj Kriváň.
Na rázcestí pod Bystrou sa treba rozhodnúť, či ísť po magistrále späť do Podbanského alebo po žltej do Hrdova. Keďže už mám toho dosť, radšej zídem pohodlnou cestou do Hrdova a je to aj bližšie. No nie je tam výčap a tak docedím posledný čaj.
Zhrnutie: Dĺžka 19,4 km, stúpanie 1311 m – 5h, klesanie 1392 m – 3,5h, prestávka na vrchole 1h, váha batohu 7 kg – 2,6 l odpité. Dosť náročná túra.
