Najlepšie je, vyviezť sa lanovkou do Snilovského sedla, aby sme rýchlo opustili hmlu v doline a dostali sa na slnko. Lenže čo čert nechcel, lanovka v stredu nepremáva. Tak som pekne po svojich, ale zadarmo, kráčal strminou popod lanovku. Naviac turistické palice zostali doma. No aspoň som nemal s nimi oštaru, že ich niekde zase zabudnem.
Najprv sa ide miernejšie serpentínami lesom, no potom nastane to pravé stúpanie, ako na strechu. Mačka by si prišla na svoje, však sa nadarmo v Čechách nevolá střešní zajíc.
Keď som sa striasol hmly a prvé lúče slnka dopadali na stožiare lanovky, prišlo ďalšie sklamanie, pretože avizované teplo na horách tu vôbec nebolo a naviac ešte fúkal vietor. No potešilo sa len oko, pohľadom na inverzné oblaky v doline a vyčistené vrcholky kopcov.
Po asi hodine a pol tu je konečne horná stanica lanovky. Lenže, keď nepremáva lanovka, nefunguje ani výčap, proste je všetko zatvorené a máš len to, čo si hore vynesieš. Dokonca ani nebolo kde schovať sa pred vetrom.
Pokračujem teda smerom na Chleb, čo je už len oproti predošlému stúpaniu prechádzka. No s pribúdajúcou výškou silnie aj vietor a začína byť problém sa vôbec napiť, aby mi to nevyfúklo, než to zíde do hrdla.
Chleb.
Veľký Kriváň.
Na vrchole Chlebu som musel úplne zabudnúť na idylku, ako si sadnem na slniečko a rozbalím si krajec chleba. Stejne by mi ho vyfúklo z rúk, než by som do neho zahryzol. Na tomto mieste si vždy spomeniem na príhodu, keď sa ma raz chcel Nemec opýtať, čo je na tej tabuli napísané. Keďže som nevedel, po nemecky, vytiahol som z kapsy chlieb a snažil sa mu vysvetliť, že ten nápis znamená niečo podobné. No on to ináč pochopil a odmietal chlieb, že ďakuje, že nie je hladný.
Aj s fotením to nebolo ľahké. Krytku z objektívu vietor odtrhol aj so šnúrkou a odletela až niekde do Terchovej. Keď som chcel položiť aparát na ten tanier so smerovníkmi, aby som sa odfotil samospúšťou, tak skoro tiež spadol a zachytil som ho len tak-tak. Bol by ďalší odbitý objektív. Jeden už padol minule v Jánošíkových dierach. Konečne však našla uplatnenie rúška, čo ju musíme nosiť a je výborná v silnom vetre.
Dva Kriváne.
Žitné, Baraniarky a Sokolie.
Lysá hora.
Malý Rozsutec.
Choč.
Dolný Kubín – mesto pod Roháčmi.
Veľký Rozsutec.
Šíp.
Krpeľanská priehrada.
Ďalšie plány, pokračovať po hrebeni, boli zmarené silným vetrom a ktovie, čo by mi ešte uchytil. Vraciam sa teda späť tou istou cestou. Terasa je síce prázdna, no cestou som stretol asi 30 ľudí.
Dolu však bolo treba ísť opatrne, lebo niekde pomedzi skaly bol ľad, či sneh a nakoniec ešte mrholilo z hmly. Katarína na ľade ako vyšitá.
Spodná stanica lanovky v tom pochmúrnom počasí skôr pripomínala Černobyľ, ako turistické centrum.
Nakoniec ešte zastavujem v Tiesňavách, odfotiť pár skalných útvarov.
