Za čias socializmu dostal každý účastník odznak s hlavou Lenina a je to tak dávno, že sa mi už nepodarilo nájsť podobu tohto odznaku ani na internete, nieto niekde v šuplíku. Teraz je však výstup spájaný s menom K.Wojtylu, pápeža, ktorý bol rodákom z Poľska. Odznaky však už nikto nedával. Diablak dostal zrejme meno preto, lebo tu býva často diabolské počasie a niet divu, keď sa tu rozfúka silný vietor, či začne dokonca aj snežiť. Preto je vždy potrebné pribaliť si do batoha aj bundu. Tentoraz sme išli hore zo sedla Krowiarki a samozrejme, hneď prvé od nás zinkasovali vstupné. No ja som sa už naučil, že si treba pýtať bilet ulgowy a hneď to stojí polovicu. Škoda len, že to neplatí aj pri kúpe piva. To vám však hneď pri vstupe nedajú, iba na chate. Že vraj šľak turistyčny, žiaden alkohol. Do konca to platí aj pri odchode. Šľak ho trafil. Hneď na začiatku zaujme upravený vydláždený chodník so schodami. Najprv sa zdá, že je to dobre, no po dvesto schodoch, som už nemohol chytiť dych a veľmi ma potešilo, keď sa stúpanie zmiernilo a čakalo nás prvé odpočívadlo na Sokolici.
Takže, kto nestupil na hada, mohol pokračovať ďalej po vydláždenom chodníku pomedzi kosodrevinu a pripadalo mi to ako niekde v botanickej záhrade. Podobné bolo aj odpočívadlo s názvom Kepa, len o dvesto metrov vyššie a tu je pohľad z neho na predchodziu Sokolicu.
Počasie bolo vcelku dobré, aj keď sa vrcholom preháňali mraky. Potešili aj čučoriedky, či brusnice vedľa chodníka.
Ďalším medzivrcholom bol kamenistý Gowniak a preto som dával pozor, aby som na niečo zase nestupil. Zvláštne bolo, že kosodrevina sa začala sfarbovať do žlta ako listnáče, no netuším, z akého dôvodu.
Bivak pod skalou a zatiaľ pohľad len na Malú Babiu horu.
Pohľad na Slovenskú stranu, Tatry bohužiaľ vidno nebolo.
Nevedno, či je to dielo prírody alebo niekto ten kameň okresal. Zlato tu však nevidno, iba ak zlatobyľ.
Konečne je tu po dva a pol hodine stúpania po červenom šľaku vrchol.
Pohľad na poľskú stranu – Zawoja a lyžiarske stredisko Policzne.
Pohľad na Oravu, ale neviem či je to Rabča, či Polhora, všetci majú rovnaké domy.
Postupne ľudí pribúdalo a mali sme sa stretnúť s turistami z Limanowej no len jeden sa nám prihovoril a kde boli ostatní neviem, lebo na tričkách nemali napísané, odkiaľ sú. A tak sme sa pomaly pobrali nadol, stále po červenej značke. Od Poľska sa totiž začalo zmrákať.
Cestou stretávame druhú časť partie kubínskych turistov. Na začiatku sme sa totiž rozdelili na tých, čo idú okruh v smere hodinových ručičiek a proti smeru.
Chodník, ktorý vedie najstrmšou žltou značkou priamo na vrchol.
Malá Babia hora.
Sedlo Brána, odkiaľ je už len 20 minút k chate s občerstvením. Miesta je tu toľko, čo by sa tu aj autobus obrátil.
Aj tu sa ide po schodoch, no tentoraz nadol. Palice som mal zo sebou, no skoro vôbec som ich nepoužil.
Ako vidno, kôrovec neobišiel ani Babiu horu.
Markowe Szczawiny. Tu si dávam konečne chmeľovú šťavu za 2,50 ako na Popradskom plese. Ďalej pokračujeme modrou značkou mierne nadol, pekne upravenou štrkovou cestou, späť k autobusu.
Zastávka pri plese Mokry stawek.
Nealkoholické parkovisko Krowiarky. Tu končí náš okruh Babej hory, po stopách slávnych ľudí.
