Do veľkého autobusu sa nás zmestilo vyše päťdesiat a rozdelili sme sa na tri skupiny ako pandúri, keď lapali Jánošíka. Prvá skupina šla z Pustého poľa, druhá z Telgártu a posledná zo Šumiac. Ja som sa pridal k tej strednej. Pamätám si totiž prekrásnu cestičku lesom na Kráľovu skalu. No bohužiaľ medzitým sa prehnali veterné smršte a z lesa zostala len pustatina. Naviac sme v nej ešte poblúdili, lebo značky nemali na čom byť namaľované.
Fialka sudetská
Až v pásme kosodreviny bola krajina v pôvodnom stave a potešil nás kvitnúci poniklec biely, ktorého tu bolo neúrekom. Potom to už bol len kúsok na Kráľovu skalu, chodníkom čo vydláždila sama príroda zo žulovej skaly.
Zo skál vidíme, že vrchol Kráľovej hole je ešte dosť ďaleko, akoby na druhom kopci. Kto chce, môže tam vyjsť aj po asfaltovej ceste. Na lúkach zostali už len fliačiky snehu a podbeľ nám pripomenie ešte nedávnu jar.
Päťdesiatčlenná skupina sa tak roztrhala, že na Kráľovu hoľu prichádzam sám a namiesto ospevovaného zeleného stromu tu stojí železné monštrum vysielača. Začína fúkať nepríjemný vietor a musím sa schovať na severnú stranu kopca, s výhľadom na Vysoké Tatry. Jedna skupinka tu prišla na bicykloch. Počul som, že niekedy kvôli vetru ich musia nadol tlačiť. Zaujímavé je, že vždy keď som bol v Nízkych Tatrách fúkal studený vietor od juhu, čo sa potvrdilo aj teraz. Bohužiaľ, okrem spomínaného vysielača tu nestojí žiadna iná budova, ani altánok, kde by sa dalo schovať alebo sadnúť si. Jedine malá miestnosť v budove, ktorá skôr pripomína útulok pre bezdomovcov. Vrcholová kniha je pohodená na radiátore. Keď to tak porovnám napríklad s Lysou horou na Morave, tak Kráľova hoľa svojím vybavením je hambou slovenského národa a máte len to, čo si donesiete, vrátane podsedáka.
Po chvíli prichádza jedna z našich skupiniek s hlavným folklórnym spevákom, aby zaspievali známu slovenskú pieseň: „ Na Kráľovej holi stojí strom zelený...“
Zhodli sme sa na tom, že by bolo dobré ten strom tu naozaj zasadiť, možno by prežila nejaká sibírska borovica.
Dva kopce nám bolo málo a tak napriek otlaku na nohe z nových topánok pokračujem vo dvojici hrebeňom do Pohorelej. Predo mnou je asi polovica výpravy, ostatní schádzajú do Šumiac. Väčšina ľudí vidí Kráľovu hoľu z jednej strany a robia chybu, lebo stačí prejsť pol kilometra hrebeňom a ukážu sa nám nádherné scenérie zo skalami, ktoré akoby tu naukladali nejakí mimozemšťania.
Prvosienka bezbyľová
Toto je asi onen naklonený strom.
Po asi dva a pol hodinovej ceste hrebeňom prichádzame k útulni. Nikoho tu niet, no môžeme si aspoň nabrať vody, ktorá sa už minula. No je veľmi studená, tuším sa aj tak volá. Odtiaľto už pôjdeme modrou značkou dolu do Pohorelej a nemožno tu zablúdiť, lebo chodník je vzorovo značený. Hneď z kraja obce je prameň medokýšu. Myslel som, že je to nejaká smradľavka, no je to výborná minerálna voda. A tak radšej vylejem tú zhora a naberiem si tejto. Po kúsku cesty cez dedinu však radšej dávam prednosť pivu a vodu vezmem domov. Zrazu toľko pitia po takom suchom dni.
