Na tento veľkofatranský končiar sa vystupuje zo všetkých možných strán. Aj my sme sa rozdelili na dierovské a kraľovanské družstvo.
Rozvodnená Orava po veľkých dažďoch.
Po necelej hodinke prichádzame do osady Podšíp. Staré dreveničky uprostred prebúdzajúcej sa prírody vytvárajú romantické miesto, kde by bolo dobre dlhšie si posedieť. No my sme zvyknutí akosi stále sa ponáhľať a tak po chvíli už kráčame znovu hore chodníkom.
Pri túlaní sa chodníkmi Šípu býva zvykom, že niekto z miestnych horalov ma zavedie aj do nejakej jaskyňky, ktorých je tu neúrekom. Tento rok to bola Baraskulina jaskyňa, do ktorej treba odbočiť v lese hneď v prvej časti výstupu. Je to vlastne len taká diera, čo mala tri otvory, no dva sa nedávno zosuvom spojili. Údajne v nej bývala nejaká slúžka, ktorej však v jaskyni bola zima a tak sa obliekala a obliekala, až sa z nej stala baraskuľa.
Chochlačka.
Po chvíli zdržania sa pripájame k zadnému voju a čoskoro sú tu skaly. Pôvodne viedol chodník cez ne, no Lacko Chorvát asi rád neliezol a tak spravil chodník lesom. Zo skál je dobrý výhľad a treba sa pozerať aj pod nohy.
Prvosienka holá.
Hviezdnatec.
Na vrchole to bolo ako na námestí a nebolo ani kde si sadnúť. Na tento výstup nechodia len oravskí turisti, ale aj tí zo vzdialenejších lokalít. No najviac je tu ľudí zo Žaškova, čo je obec pod Šípom, lebo pre nich je to najväčšia turistická akcia v roku. Berú si zo sebou aj svojich psov a tak prípadní zlodeji majú v dedine raj. Ale zatiaľ som nepočul o nejakých ich aktivitách. Dúfam že im tento článok neposlúži ako návod, lebo predsa len niekto v dedine zostal a psa môže zastúpiť aj rozzúrený býk.
Kraľovany.
Stankovany a Ľubochňa.
Kraľovanský meander.
Poniklec je najfotogenickejší a je ako ľudia. Každý je iný.
Rozsutec sa dnes nevyfarbil.
Chudôbka.
Kopa.
Stankovany.
V lese číhajú aj takéto strašidlá.
Jaskyňa v Rovnej skale.
Choč tiež nezabodoval.
Komjatná.
Horec Clussiov.
Šíp má dva vrcholy a tu bolo tiež ľudí neúrekom. Sadnúť si na lavičku nebola šanca, tak som sa vystrel na zem. Musel som však dávať pozor, aby mi nejaký pes nazožral desiatu. Potom by som totiž musel zjesť toho psa a to by majiteľ nebol nadšený. Okrem toho klásť oheň v rezervácii je zakázané a tuším, že zakázaný je aj vstup psov. No nikto to nerešpektuje.
Rojkov.
Takýto zvláštny kameň je osadený na vrchole.
Zubačka.
Veternica iskerníkovitá.
Posledné bralo na ceste – Hrubý Janko.
Konečne Žaškovské sedlo, už ma aj bolia kolená z toho dlhého zostupu. Odtiaľto som sa rozhodol ísť do Stankovian, lebo na Liptove som už dávno nebol.
Pravý žabý slízik, tak takejto žaburiny by som sa nenapil, preto treba ísť čím najrýchlejšie na pivo.
Záružlie.
Stankovany – Šíp a kostol.
Milenci, šup pod čerešňu.
Nakoniec aj pivo bolo zelené, že vraj nejaká novinka.
Ešte jeden pohľad hore, kde sme boli a potom nástup na vlak do Ružomberka, kedysi zvaného Rózsahegy. Úplný luxus a sedačky ako v barokovom kaštieli.
