Svojim podivne vykriveným tvarom zaujme asi podobne ako žena, ktorá je síce pekná ale má nejakú chybičku krásy, napríklad znamienko pri oku. Skrátka do tohto kopca sa už dávno zamilovali aj štúrovskí básnici. Títo práve začali naň organizovať výstupy a tak sa stal národným symbolom Slovákov. Kedysi bol aj na štátnom znaku, teraz ho môžeme vidieť na niektorých minciach. Tradícia každoročných výstupov zostala zachovaná a posledný bol práve teraz v sobotu.
Národné povedomie však už asi nie je také silné ako u Štúrovcov a aj samotný Kriváň akoby symbolizoval pokrivenú demokraciu a život v tomto štáte. Mnoho ľudí určite nie je hrdých na štát, ktorý im zobral prácu, donútil ich odísť do cudziny alebo nechal žiť z almužny. „Nech hoc aj skapú tam pod svojim Kriváňom“ by možno povedal niektorý z tých básnikov, keby ešte žil.
A tak som zhrnul zopár drobných na autobus aby som sa vypravil s turistami na tento bájny vrch. Cestou sa však dohadovali, kde kto pôjde a rozdelili sa do viacerých skupín. Zaujímala ma tá prvá, čo išla na Kriváň. Autobus zastal na Troch studničkách a vystúpili sme. Myslel som, že nás bude desať, dúfal som, že aspoň päť a keď som sa poobzeral, zistil som, že som jeden v skupine. Tak som sa zvolil za vedúceho a vybral sa v hmle hľadať cestu pomedzi chaty. Samozrejme som trafil tú zlú a zamotal sa niekde v rúbanisku v domnení, že značky boli odvezené aj so stromami. Hmla sa začala pretrhávať a v kopci nado mnou sa objavil Kriváň. „Tak idem dobre,“ pomyslel som si a poď ho do kopca, však niekde sa tie chodníky spojiť musia. Lenže v ceste stála banálna prekážka – tráva. Čoraz vyššia a mokrejšia. Keď už mi žblnkala voda v topánkach do spevu mi nebolo. Musel som sa vrátiť. Nadol sa ide síce lepšie, ale tie konáre, malinčie a žihľava, všetko jedna chamraď, škoda hovoriť.
Konečne nachádzam smerovník a rozmýšľam, či to dnes ešte rozchodím. 3.45h. na vrchol, hodina prešla a stále na tom istom mieste. Ale objavili sa nejakí ľudia a tak sa pridávam k nim a ide sa. Chodník vedie spočiatku lesom, alebo lepšie povedané torzom lesa a má stále rovnaké stúpanie.
Nálada sa zlepšuje až keď dosiahneme pásmo kosodreviny, kde má krajina konečne normálny vzhľad. Zaujímavé je, že popod kosodrevinu rastú muchotrávky, čo som ešte nevidel.
Stúpajúca hmla postupne odkrýva končiare Západných Tatier a tiež celý nizkotatranský hrebeň. Chvíľu zaváhania pri fotení a už zase nevidíme nič. Takto nás to nacvičovalo počas celého dňa. Chvíľu pekne, chvíľu hustá hmla, ako v horrorovom filme.
Keď sa vytratila aj kosodrevina, chodník už stúpal len skalami cez Krivánsky žlab, kde bolo možné nabrať si vodu. Rýchlo dopíjam tú čo mám ešte v PET fľaši a tankujem novú. Trvalo to dosť dlho, lebo voda len kvapkala zo skaly. Po asi tridsiatich metroch bol však normálny vodopádik. Teraz som nevedel či tú nakvapkanú vyliať alebo si nadávať do blbcov. Tu sa už začala premávka zhusťovať a prichádzalo veľa Čechov a Poliakov. Slováci boli asi deň predtým, keď bol ten národný výstup. Vypadalo to tu ako lezúce mravce medzi kopami štrku.
Konečne je tu oddych na križovatke zelenej a modrej značky, vo výške 2120 m. Rýchlo som vypočítal, že ešte máme 375 výškových metrov. Nie je to veľa, ale únava spôsobila, že už chôdza nebola taká rezká, aj keď chodník bol miestami vydláždený a časom sa menil na schodisko z veľkých balvanov. Nemalo však predpísaných 17 cm, ako to káže norma EU.
Po asi pol hodinke sa dostávame do sedielka Malého Kriváňa. Otvára sa opona z hmly a začína ďalšie dejstvo predstavovania Tatier, vrátane zeleného plieska. Je to ozaj nádherné divadlo. Fotoaparáty sa skoro zavarili a z pamäťových kariet sa možno aj dymilo.
Ostával už len posledný úsek na samotný vrchol. Iné kopce tam už bývajú zaoblené, no Kriváň je tam najstrmší. Vyšťaví človeka do poslednej kvapky a chôdzu treba zmeniť na lezenie štvornožky. Ľudia išli ako neandertálci, akoby ešte neexistoval človek vzpriamený, každý liezol ako vedel. Žiadne pomôcky typu ferrata tam totiž nie sú. Skaly sú ešte k tomu vyhladené ako detská kĺzačka. Na jednej strane je síce pekné, že prírodu nenarúšajú žiadne železá ale na takomto hojne navštevovanom kopci by sa asi zišli aj preto, že tu zavítajú aj neskúsení lezci. Naviac by jednoznačne vytýčili trasu a ľudia by tu neboli rozlezení ako cigáni na smetisku.
No konečne je tu vytúžený vrchol tak často ospevovaného Kriváňa, s výškou 2495 m.n.m. Momentálne sa tu však nespieva, neveje zástava a nemáme ani borovičku. Posedáva tu asi päťdesiat ľudí a ťažko je prejsť pomedzi nich. Dosť malý kopec na jeho významnosť. Treba si dávať pozor, lebo severná strana je riadne strmá a jeden chybný krok stačí na pád do neznáma. Najvyšší bod zdobí pekný drevený dvojkríž. Nikto asi nezráta, koľko sa pri ňom už vyfotilo ľudí. Ani dnešný deň nie je výnimkou a je tu ako vo fotoateliéri. Pozornosti objektívov neujdú ani sem-tam sa objavujúce kopce. Na výhľady do diaľky však šťastie práve nemáme. Takže ostáva len niečo prejesť a vydať sa dolu, lebo počasie je nevyspytateľné.
Z rázcestia idem teraz po modrej smerom na Štrbské pleso. Na rozdiel od výstupu vedie dláždená cestička krásnym prostredím pripomínajúcim skôr záhradu. Kochať sa môžeme až dolu k Jamskému plesu.
Tu nastáva obrat a krajina sa ako mávnutím čarovného prútika mení na pustatinu so suchými pováľanými stromami. Človek by neuveril, že to je skutočnosť a nie scéna zo zakliatej krajiny.
Tak dopadli Tatry naše malebné.
Štrbské pleso
Horec luskáčovitý
