Ani veľký, ani malý, no stojí za to spomenúť ho z júnových prechádzok. Jeho názov možno vznikol skomolením slova Polsko, keď nejaký goral Jontek nevedel písať O. Legenda však hovorí, že názov mu dali zbojníci, ktorí tam chodili prepíjať peniaze, čo nazbíjali. To sa mi zdá však málo pravdepodobné, pretože na Orave nebolo ani koho ozbíjať.
Trasu sme si vybrali z parkoviska na hraniciach, ktoré leží na poľskej strane. Hneď zrána sme vyšli do výšky 800 m a ani sme neboli spotení, pretože nás odviezli autá. Pre prípad, že by bola hranica zatvorená, existuje aj chodník, ktorý začína asi 200 m pred hranicou zo slovenskej strany.
Spočiatku sa ide lesom, ktorý oproti iným nie je vôbec vyschnutý, zrejme preto, že tu pramení veľa vody. Nevýhodou zase je, že často narazíme na blato.
Po necelej hodine narazíme na rozcestník a môžeme si vybrať, buď ísť po modrej priamo na vrchol alebo po červenej najprv na chatu. My máme naplánovanú červenú.
O polhodinku sa ocitneme na lúke, ktorá v zime slúži ako lyžiarska zjazdovka. Chata je už čoby kameňom dohodil, len nesmie trafiť okno.
Pôvodný plán, že tu posedíme pri pive, sa musel zmeniť, pretože ceny tu odpovedali nadmorskej výške tak 5000 m. Malé pivo 3,50€ a káva ani nehovorím, lebo ja ju nepijem. Už podľa prázdnych stolov vidno, že nikto to neakceptuje. Priliehavý je aj názov miesta Hala Miziowa, ktorá by nás priviedla na mizinu. A tak pokračujeme ďalej po čiernej značke. U nás taká farba nebýva a pôsobí, akoby to bol náučný chodník okolo cintorína.
Otvárajú sa nám výhľady z Pilska do Poľska, napr. na obec Jelešnia, či kopec Romanka.
Po dva a pol hodine dosahujeme vrchol na poľskej strane, ten je však nižší ako slovenský a tak treba ešte prejsť kosodrevinou cez hranicu.
V diaľke vidno Babiu horu a bližšie zase dve baby.
Na vrchole je kamenný hokerlík a kríž, no svačinu si tam nejdem rozkladať, lebo neviem, či to neslúži na nejaké posvätné účely a ľudia by mi pojedli chlieb namiesto oblátok.
Aj keď nie je dobrá viditeľnosť, niečo sa dá predsa len rozpoznať.
Posedenie na neutrálnom území.
Dolu už ideme rovno po modrej. Kúsok pod vrcholom je prameň vody, kde sa darí záružline.
Kým pozerám na posledný fliačik snehu, nad hlavou zrazu letí lietadlo. Najprv sa zdalo, že to je len malý model, potom rozmýšľam, či to nie je samovražedný dron, no kamarát mi povedal, že to je len vetroň, na akom kedysi sám lietal.
Nikdy by ma nenapadlo, že tadiaľto pôjde niekto na bicykli. Asi preto, že to nie je bicykel, ale rower, pretože 90 % turistov sú Poliaci.
A sme znovu na parkovisku, len kopnúť do vrtule a ísť domov. Pred nami je opustená budova colnice, ktorá možno skončí v relácii tiene ruín. A možno ju zase obnovia a budú vyberať clo.
