Práve tu som sa vydal s kubínskymi turistami v nedeľu, na svätej Heleny. Dorazili sme autami do Prosieka a zaparkovali za 3€. O tejto doline mi niečo rozprával aj starý otec, no nikdy by ho nenapadlo, že niekedy tu budeme stáť za 90 korún, čo v tej dobe bola cena spiatočného lístka do Prahy. No časy sa menia, ale vzduch je zatiaľ zadarmo. Vchádzame teda do doliny cez takzv. vráta, čo sú vápencové skaly v tvare zárubne. Zurčí tu potok a sem-tam sa prechádza po drevených lavičkách, ktoré sú mokré po nočnom daždi. Preto postupujeme merkovne, ako by povedal starý otec.
Potok obchádzame po mini ferrate, pretože brodiť sa v ňom by nebol dobrý nápad, voda totiž obďaleč vyteká rovno zo zeme a je studená ako radiátor v paneláku pri rekonštrukcii teplárne. Je to takzv. vyvieračka. Ďalej je už dno doliny suché.
Kedysi touto dolinou viedla stará furmanská cesta, no teraz to skôr pripomína chodník džungľou. Podpísali sa pod to rôzne povodne a veterné kalamity, z ktorých najhoršia bola v roku 2014, keď tu padli stovky stromov. Na ich mieste sa rozrástli rôzne kriačiny.
Výhľadov na okolité skaly sa dočkáme až v hornej časti doliny.
Po vyše hodine prichádzame na otvorené miesto s prístreškom a primeraným menom Vidová. Odtiaľto je už výhľad na všetky strany. Naviac si môžeme odskočiť k vodopádu, v ktorom dokonca tečie aj voda. Stáva sa totiž, že niekedy, keď je sucho netečie. Raz keď netiekla, jeden český turista zahlásil:
„ Ty vole, to by bylo hezký, kdyby tady tekla voda.“
Keď sa vrátime od vodopádu, pokračujeme ďalej dolinou, ktorá sa teraz mení na roklinu, podobnú, ako sú v Slovenskom Raji. Rozdiel je však v tom, že tu netečie voda. Sú tu len jazierka so stojatou vodou, ktoré sa volajú Čertove kotly. Roklinu prelezieme rýchlo, lebo sú tu len tri rebríky. Kedysi tadiaľto viedla cesta, urobená z drevených brvien, položených na železných šínach. Most však cez vojnu vyhodili do luftu, aby sa tadiaľ nedostali Nemci. Časť kaňonu sa zrútila a zostali tu len trčať železné šíny. Zachovala sa aj fotografia mostu z r.1929.
Aj keď tieto jazierka vymýva voda, proces prebieha veľmi pomaly. Dokazuje to aj fotografia z r.1976, na ktorej som ja dosť zmenený, no jazierka sú rovnaké. Je to z čias, keď sa napúšťala Liptovská Mara.
Z Prosieckej doliny sa dostaneme na lúku, zvanú Svorad. Odtiaľ po lúkach prejdeme do Veľkého Borového, to sa nachádza pri ďalšej doline - Kvačianskej, cez ktorú uzavrieme okruh do Prosieckej, späť k autám. Tie bohužiaľ, zatiaľ, nevedia samé k nám prísť. A tak musíme drať topánky 17 km.
V Kvačianskej doline sú viaceré malé vodopády, no dnes cezne buď voda vôbec netiekla alebo len minimálne a tak bolo škoda odbočovať z cesty.
Po necelej polhodinke prichádzame na Oblazy, kde boli kedysi vodné mlyny. Asi pred 15-timi rokmi bola časť obnovená dobrovoľníkmi, no nedávno zase časť zobrala veľká voda. A tak si teraz môžeme spievať: „ Nemelem, nemelem, sebrala nám voda mlyn.“
Na Oblazoch teda nebolo až tak nič obdivovať a množstvo ľudí, ako na Václaváku, nám nedovoľovalo si ani posedieť. A tak pokračujeme ďalej dolu dolinou.
Cestou je niekoľko vyhliadok dolu do doliny potoka, no väčšinou nič poriadne nevidno. Preto na poslednej vyhliadke je postavený mostík, z ktorého vidíme aspoň tečúcu vodu.
Málokto by uveril, že po tejto ceste kedysi jazdili autá. Ja si tiež už len hmlisto pamätám škodovky 1000 MB alebo dodávky 1202. Dokonca, že vraj, tu premával aj autobus, čomu už neverím ani ja.
No a po piatich hodinách sme na konci, resp. na začiatku Kvačianskej doliny. Teraz sa ešte treba prehupnúť späť do Prosieckej a zaspievať si: „ Z tej doliny na tú, prehodím si latu.“ Musíme však doplniť pohonné hmoty v stánku a tak si dávam nealko pivo, ktoré volám pivo bez piva. Čaká nás ešte hodina a pol cesty na pravom letnom úpeku. Aj keď predpovedali na mnohých miestach dážď, tu nie je mnohé miesto a nespadla v širokom okolí ani kvapka. To je tak: Reči sa hovoria, chlieb sa je. Dokonca do toho údajne zlého počasia som nebral ani fotoaparát a tak je všetko nafotené mobilom.
Cez kopec sa išlo chvíľu lesom a potom po jeho okraji. Otvorili sa výhľady na Západné Tatry a Liptovskú Maru s príslušnými dedinami. Myslel som, že to bude len hore a dolu kopcom, no zase bolo treba ísť na ďalší kopec. Preto som rozmýšľal, hľadiac do mapy, že by sa dalo ísť aj nejakou skratkou. Do úvahy pripadala cyklotrasa. Po ceste som sa dostal na nejakú posedo-rozhľadňu, no z tej nebolo nič lepšie vidno. Nakoniec sa aj tak cesta pripojila k žltej značke, kde som dobehol našu skupinku. Nakoniec sa konečne cesta odpojila rovno k parkovisku a tak sme ušetrili asi 300 m chôdze.
Možno že málo ľudí dočíta tento blog do konca, lebo keď zbadá "Prosiecka dolina" , povie si "tam sme už boli". Ja som tam bol asi 10 krát, ale zakaždým s inými ľuďmi, v iných topánkach a v inom počasí, či inej ročnej dobe. No príde možno čas, keď si pri vchode do doliny povieme: "Aha, ako je tu pekne. Poďme, veď tu sme ešte neboli.
