Najčastejšie bola zobrazená ako žena, ktorá sa zjavovala v horúcich letných dňoch, najmä v čase poludnia. No Poludnica je aj kopec na Liptove, na ktorý sme šli v poslednú júnovú sobotu. Výstup organizoval KST v rámci celoslovenského zrazu turistov. Niekto by si pomyslel, že na taký kopec sa toľko ľudí ani nezmestí, no opak bol pravdou. Z nášho klubu sa nenazbieralo ani 40 ľudí do autobusu a tak akcia bola zrušená. Zrejme väčšina je teraz v Turecku. No ja som sa nenechal odradiť a išiel som spojovým autobusom a vlakom do Mikuláša. Tu som však uviazol na posledných šiestich kilometroch a zostal na rade už len taxík. Ten prvý chcel odo mňa 10 € a druhý teda že tiež. No ja vravím, že som videl v cenníku 7 €. Nechceli spustiť, ale ten druhý povedal, že to bude 8 €, ale musím si ho objednať telefonicky. Tak teda som mu zavolal, hneď mu zazvonil vo vrecku telefón a šiel som za zjednanú sumu do Iľanova. Prešiel som popri obchode a družstve po asfaltke a ďalej bola už len poľná cesta. Bola kvalitne pohnojená, neviem prečo, my hnoj dávame len do zeminy na záhrade. Našťastie to bol len kúsok a už sa objavil smerovník, ukazujúci modrú značku do lesa. Tu som však počkal na ostatných turistov, čo mali prísť autobusom z Borovej sihote. Prví dorazili Revúčania a tak sme sa hneď vybrali do kopca. Bola to dobrá strmina, chodník pekne vychodený, pokropený nočným dažďom, aby sa neprášilo. Obloha zamračená, slnko nepieklo, priam ideálne podmienky, aby sa išlo rýchlym tempom. Všetci boli aj skúsení turisti, predsa na zraz neprídu nejakí holobriadkovia. Vadila len veľká vlhkosť vzduchu a prestávky sme využívali na žmýkanie šiltoviek. Málokde bol chodník menej strmý a nenechal nás zaháľať. Sem-tam pomedzi stromy sa zjavil Mikuláš, no kopce boli v oblakoch.
Po necelých dvoch hodinách stúpania lesom sa objavili aj skaly a na jednu sa dokonca liezlo rebríkom. Po chvíli sme sa ocitli na skalnatom kopci, mysliac si, že čoskoro je tu vrchol. No bol to iba Končitý vrch s výškou 1390 m. Na Poludnicu teda zostávalo ešte 150 výškových metrov. Krajina sa však zmenila, boli tu skalné vyhliadky so strmými zrázmi a lúky plné kvetov. Našťastie, aj oblaky sa začali rozpúšťať a pekný deň bol na dosah.
Po polhodinke sa konečne ocitáme na Prednej Poludnici, odkiaľ sú krásne výhľady na celú Liptovskú kotlinu.
Keď sme sa nasýtili pohľadmi a pamäťové karty naplnili obrázkami, bolo treba pokračovať na samotný vrchol Poludnice. No nie je to len prechádzka po lúke, ale treba zase preliezať skalami. Našťastie je to len štvrťhodinka.
Na samotnom vrchole bolo už ľudí ako na jarmoku, len stánky s pivom chýbali. Každý mal len to, čo si vyniesol na chrbte. Obloha sa už úplne vyjasnila, tak sa fotilo ďalej. Najzaujímavejším objektom bola skala v tvare orlej hlavy, za ktorou sa v diaľke vynímal Kriváň. Ľudia už nevedeli akú pózu na nej vymyslieť, aj na hlavu by sa postavili.
Tu som si dal fotoaparát na ministatív a samospúšť. Za 12 sekúnd bolo treba vybehnúť na skalu a radosť som mal hlavne z toho, že o fotoaparát nikto zatiaľ nezakopol.
Aj keď výstup hore trval necelé tri hodiny a k tomu sa pridalo 40 minút pobehovania po vrchole, ručičky hodín sa blížili ku dvanástke. O tri hodiny mi išiel autobus z Liptovského Jána a bolo teda načase pobrať sa dolu.
Aby sme sa dostali dolu, musíme najprv prejsť skalným hrebeňom s rôznymi jaskynkami a oknami vytvorených z vápenca.
Po prechode tohoto labyrintu by bolo dobre sa okúpať, pretože sa už riadne oteplilo. V mape je aj označené miesto, ktoré sa volá „Kúpeľ“, no žiadne jazero sme nenašli. Kúpeme sa iba vo vlastnom pote a saunu máme zadarmo. Je to tu dosť zmätočné, lebo potom nasleduje „Pod kúpeľom“ a ešte nižšie „Sedlo pod kúpeľom“. My musíme odbočiť na zelenú značku Pod kúpeľom a kúpeľ si dať už iba doma vo vani. Výhodu však majú tí, čo tu zostávajú, pretože v Liptovskom Jáne, kde práve ideme, je kúpalísk viacero.
V sedle Rakytovica som mal pokračovať po zelenej značke do Jána. Lenže cesta sa zrazu rozdelila a ja som samozrejme išiel tou nesprávnou, ktorá sa navyše stratila.
Ešte aj tu sa otvárajú pohľady na Západné a Vysoké Tatry, tentoraz už bez oblakov.
Tak nakoniec strminou cez hustý les prichádzam na žltú značku - cestu, ktorá vedie do Závažnej Poruby. Čítam na otočke, kedy ide autobus a ten odišiel pred troma minútami. Tu ide totiž skôr ako z Liptovského Jána. Pokračujem teda pešo.
Tu som zistil, že pešo už vlak nestihnem, tak som zavolal taxikára, čo ma viezol ráno do Iľanova. Ten kupodivu nevedel, kde je Okoličné.
