Cestovať tam z Oravy sa mi zdalo priďaleko, veď skál tu máme bližšie habadej. Až po čase, zhodou okolností, tam išli kubínski turisti a tak som sa pridal k nim. Väčšina ľudí vystúpila v Pruskom, aby si celú trasu trochu predĺžili, ja som sa pridal radšej k menšinovej skupinke, čo sa doviezla až tesne pod skaly, že radšej niekde posedím na skale, ako sa trepať niekde cez krkaháje, čo nevieš ani kde je zanačka. A cesta bola veru veľmi strmá, aj šofér autobusu sa nevedel pohnúť, keď zastal, tak radšej nás vyložil až úplne na druhej strane pri nejakých hoteloch. Kupodivu tu nebolo nikoho, čo je na dnešnú dobu nezvyklé. Ani Čechov, ani Poliakov, dokonca tu nebol ani nikto z Bulharska. Tak nazriem do mapy a z hrôzou zisťujem, že značka do skál nevedie, iba sa kdesi moce po asfalte. No je tu ešte náučný chodník, čo ide aj okolo zrúcaniny hradu a na tabuli č.10 píšu, že na hrad môžeme ísť iba na vlastné riziko. Nuž hádam nás tam neprepadnú nejakí Turci.
Materina dúška
Astra alpínska
Vršatské podhradie.
No a to je všetko, ďalej sa už nejde. Je tu aj elektrický ohradník, no neviem, či kvôli kravám alebo ľuďom.
No z druhej strany sme našli žltú značku, čo vedie niekde na Chmeľovú a potom do Červeného kameňa. Na Chmeľovú som nešiel, však nachmeliť sa môžem aj niekde inde. A tak pokračujem do toho kameňa. Niekde nad skalami počujem škriekať sokola a tak ma napadlo, že asi preto sa tam nechodí, aby sme ho nevyrušovali. No ten škrek poznám, lebo podobný hniezdi aj u nás na sídlisku na susednom paneláku a budeme teda musieť tento dom zaradiť do piateho stupňa ochrany a okolo neho spravíme náučný chodník.
Lesy sú tu však krajšie ako v Tatrách.
Na druhej strane Vršatca trčia skaly, čo sa volajú Babky. A to už máme len kúsok cez lúku a sme v Červenom kameni. Volá sa tak asi preto, že nad ním trčí naozajstný červený kameň. Dokonca som videl v televízii, že hore naň miestni folkloristi postavili máj. Nabudúce si aj my vezmeme do autobusu taký menší máj, obujeme krpce namiesto vibrám a postavíme ho na Vršatec. To bude naša vstupenka do skál.
Doraziac do cieľa mi napadla otázka, čo s načatým dňom. Preto ďalej pokračujem cez kopec do Lednice. Ale nie do tej českej, naloženej pivom, ale do slovenskej so zrúcaninou hradu a podobným bralom, ako Vršatec.
Pri zostupe prechádzam cez slivkový sad, čo dáva tušiť, že Bošáca je niekde blízko.
Lednické bralo, na ktoré sa tiež nemôže ísť.
Nedávno som videl fotografiu tohoto hradu a zdalo sa, že oprava je už ukončená a uvidím konečne hrad bez lešenia. No opak bol pravdou. V recepcii som si kúpil lístok za 1 a pol eura a k tomu aj pivo v plechovke. Pán, ktorý tam bol, bol veľmi ochotný mi porozprávať všetko o hrade, len ja som mal málo času.
Tento tunel bol jediné miesto, kadiaľ sa dalo dostať do hradu.
Najviac som bol zvedavý na schodište, ktoré je vytesané do skaly a dostaneme sa k nemu po tomto rebríku. No bohužiaľ bolo do 15.6. zatvorené, podobne ako chodníky v Tatrách. Zase kvôli nejakým vtákom.
Tu by sa dalo vypiť to pivo, no bolo studené ako ľad.
Prehliadka hradu trvala možno desať minút a tu som sa konečne dozvedel, ako sa mieša malta.
Do Červeného kameňa sa vraciam tou istou cestou a v lese som natrafil na vzácnu prilbovku.
Cez plot som tajne odfotil hráčov petangu, čo som ešte na Slovensku nevidel. V Chorvátsku to však hrali iba chlapi.
Z autobusu bolo vidno Súľovské skaly, po ktorých sa na rozdiel od Vršatca dá aj chodiť.
