Z kubínskeho klubu sa nás zišlo dvanásť a ja som bol trinásty. Už od rána bolo teplo a konečne sme si užili riadneho leta. Cesta nám bola známa, lebo sme to šli nedávno, no opačným smerom, takže stačilo si film v pamäti premietať odzadu. Na Donovaloch je kopu cestičiek, cyklistických, lyžiarskych a peších. Nás zaujímala len červeno značkovaná. Videli sme však zatúlanú ovcu, aj autobus z Prešova. To preto, že nemajú značku žiadnu.
Po chvíli sa nám otvoril výhľad na Veľkú Fatru, od Majerovej skaly po Krížnu. Potom zase pre zmenu môžeme obdivovať ľudovú architektúru v osade Polianka.
Následne sa už pustíme do lesa, do prírodnej rezervácie Štrosy. Mal som však zarosené okuliare, tak sa mi zdalo, že tam bolo napísané pštrosy. No žiadne nebolo navôkol vidno. Aj keď sa to zdá divné, u nás v Leštinách som ich minule videl. Až doma som vyčítal z tabule, že ide o kamenné sutiny a nesúvislý les. Ten je však už na Slovensku všade, no nejde o prirodzený výskyt.
Takto som si to predstavoval.
Ak ideme správnou cestou, dôjdeme na lúku s útulňou. V nej som nikdy nebol, lebo noc ma ešte na Donovaloch nezastihla.
Odtiaľto nás delí na hrebeň už len krátka, strmá, kamenná cesta.
Neviem prečo sa prvý vrchol volá Kečka, v nárečí sa tak zvykne hovoriť hlave. Napríklad, slnko mi pečie na kečku. Čo bola v ten deň aj pravda. No odtiaľto je už ozaj výhľad, ako keby som stál niekomu na hlave. Na horizonte dominuje Veľká Fatra a smerom na juh vidno až do Bystrice. Treba sa však dívať aj pod nohy.
Fialka Sudetská.
Krížna.
Hrebeň Ostredka.
Čierny kameň.
Ostredok.
Suchý.
Banská Bystrica.
Zvolen a Nová hoľa.
Pred nami sú Chochule a Prašivá.
Najväčšie stúpanie nás čaká na Kozí chrbát.
Donovaly.
Malý Zvolen a v pozadí Rakytov.
Stračia nôžka.
Cestou na Kozí chrbát zašlo slnko za mrak a tak sa nám lepšie išlo. Na vrchole som našiel nejaký čínsky klobúk, no potom som zostil, že je to strieška zo smerovníka.
Choč bol veľmi ďaleko a bolo ho zle vidno, tak som zavolal domov, či aj tak zle počuť.
Prašivá.
Tráva.
Starček vajcovitolistý.
Keď som išiel dolu strmým zrázom začal ma na nohe tlačiť malíček a bál som sa že budem mať otlak. Niekde som však čítal, že si treba vtedy vymeniť ponožky. A tak som prehodil ľavú na pravú a opačne a ono to fakt pomohlo.
Náprstník.
Po necelej 3 a pol hodine prichádzame do sedla a je tu aj odpočívadlo, kde sa dá aj zdriemnuť. Udivovalo ma, ako všetko dokážu ľudia dočarbať. Asi nevedia písať blogy.
Po dlhšom odpočinku ideme už len nadol do Korytnice.
Aj tu majú stromy pekne poukladané a netreba ich hľadať po lese. Kúsok od sedla je veľký prameň, ktorý by napojil aj celý regiment.
Na počesť tejto udalosti asi teraz skáču paraglajdisti z Novej hole.
Vrbicu nezbierame, ale radšej zobneme nejakú čučoriedku.
Okolo nás často prefrčia bicyklisti, ale rýchlo idú len nadol a to s veľkým hrmotom a my odskakujeme nabok ako srnky.
V dolnej časti zídeme do javorového lesa, v ktorom je veľmi príjemne, no mne až tak nie, pretože som zistil, že mám alergiu na javor. Prvýkrát som na to prišiel na vianočnom koncerte filharmónie, v ktorej hrali väčšinou na husliach a mne sa začalo kýchať. Potom na jar, práve v tomto lese mi začalo tiecť z nosa. Našťastie v lete to nie je také zlé.
Na lúke sa stočíme doprava a čochvíľa sme v Korytnických kúpeľoch. Pred nami je stále Nová hoľa.
V kúpeľoch je viacero prameňov železitej vody, dúfam, že niekoho nenapadne nosiť ju do zberu.
Keď som nazrel dnu cez okno, zdalo sa, že tu začalo veľké upratovanie.
No divné bolo, že ani strechu dávno nenatreli.
Tuším, aj záhradník dal výpoveď.
Fasádu tiež už dávno neomietli.
V týchto končinách je fakt ťažké, nájsť upratovačku.
Jedine tu je akotak poriadok.
Podozrivé je, že na oknách nie sú záclony. Možno kvôli prašnosti.
Úplne voľné ubytovacie kapacity, zrejme to má na svedomí koronavírus.
No keď som našiel zabitého aj psa, vedel som, že niečo nie je v poriadku.
Voda však v gejzíre tiekla.
Kostol bol však neporušený, ešte aj obrus na svojom mieste. Ale čo tá šesťcípa hviezda?
Ani pri kríži sa nikto nemodlí.
Ani pri šálke sa nikto nefotí.
Už mi je to jasné. Všetci sú tu na pive.
Nuž čo. Kúpele sme pozreli, vodu a pivo vypili, treba nám utekať domov, lebo ktovie čo to s nami urobí.
Konopnica úhľadná.
Aj hotel na križovatke prázdny a ani vlak nechodí. Vraj už 46 rokov nešiel. Nie sú dotácie. Tak počkáme na autobus.
Ale špak v popolníku ešte dymí.
O kúpeľoch v Korytnici, ako to bolo, si môžete prečítať napr. tu:
https://myliptov.sme.sk/c/20829930/kupele-v-korytnici-pred-storocim.html?ref=av-left
Rušeň sa nakoniec našiel v Ružomberku.
