Práve tam sme sa vybrali druhú novembrovú nedeľu s kubínskymi turistami. Východiskom bolo Nitrianske Rudno. V mape som vyčítal, že treba ísť od motokrosovej dráhy po žltej značke. A kupodivu, autobus nás doviezol až tam. Zo začiatku to vyzeralo ako v borovicovom parku, no po chvíli zhurta začala strmina. Dosť sa šmýkalo, lebo v noci pršalo. Jeseň sa totiž delí na dve časti. Peknú, keď je na stromoch farebné lístie a svieti slnko a škaredú, keď lístie opadne a začne do toho mrholiť. Teraz je už tá druhá polovica, ale našťastie po chvíli začalo presvitať slnko.
Po žltej značke sme vyliezli na Košútovu skalu. Volá sa asi po Jurajovi Košútovi, priateľovi Ľudovíta Štúra, ktorý tiež chodil po tomto chodníku, ešte pred Dubčekom. Ten druhý, Ľudovít Košút, bol predseda uhorskej vlády, tak ten tu asi nechodieval, lebo by sa so Štúrom asi pobili. Ďalej sa šlo už po červenej značke. Myslel som, že to bude ako hrebeňovka v Malej Fatre, no tu sa chodí hore dolu a vôbec netuším dopredu, kade pôjdem. Nebyť turistických značiek, tak tu určite zablúdim. Červená značka má aj označenie ako Chodník Alexandra Dubčeka. Musel mať dobrú kondičku, lebo je to celkom 33 km. My však ideme ani nie polovicu. Na Košútovu skalu nám to trvalo necelé dve hodiny a ďalej píšu, že na Rokoš je to 35 minút. No v skutočnosti som tam išiel presne hodinu. Neviem, či Dubček behával maratón, to by vedeli Košičania, ale po týchto skalách by sa asi bežalo ťažko.
Na Rokoši sme mali prvý väčší oddych a kúsok odtiaľto je aj pamätník Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. V diaľke bolo vidno náš cieľ - Uhrovský hrad.
Z Rokoša sme prešli cez sedlo a za týmito skalami nasledoval prudký zráz, kde niektorí, hlavne tí "bezpaličkoví", boli viac na zadku, ako na nohách. Na celej trase neboli nikde žiadne pomôcky, ( reťaze, či schodíky ), ako sme zvyknutí z iných turistických chodníkov. Jednak sa tým nenaruší divoký ráz krajiny a jednak sa zasmejeme, keď niekoho vykotí. Pokiaľ sa mu nič nestane. Dnes to boli našťastie len zablatené gate.
Za týmto zrázom už bol len miernejší terén a tak som mohol pridať do kroku. Zaujímavé bolo, že nikde nebolo vidno žiadny chodník, ani cestu a orientoval som sa len podľa značiek. Možno všetko zasypalo lístie. Čoskoro sa stratili aj ľudia predo mnou a za mnou a namiesto vravy bolo počuť len šuchot lístia. Pripadal som si ako stratený v Tríbeči.
Na Kňažinových lúkach som dobehol jednu skupinku, pretože mali oddych pri stole bez prístrešku. Má to výhodu, že stôl je vždy čistý, hlavne po daždi.
Keď sa objavil pred nami hrad, myslel som, že za chvíľku k nemu zbehneme. No znovu nasledoval strmý zráz, kde už som nevedel, či zapichovať paličky alebo objímať stromy, aby ma nevytrepalo.
Uhrovský hrad je zrúcanina hradu v južnej časti Strážovských vrchov, nad obcou Uhrovské Podhradie. Hrad bol postavený v polovici 13. storočia v nedostupnom teréne Nitrických vrchov. Neskororománska pevnosť onedlho prešla do rúk Matúša Čáka, po ktorom ho vlastnili napríklad Žigmund Luxemburský, Stibor zo Stiboríc. V období 15. a 16. storočia bohatí páni viedli početné majetkové spory o tento hrad, ktorý často menil majiteľov. Napokon pripadol rodu Zayovcov. Doba hospodárskej aktivity sa prejavila aj na stavebných úpravách hradu.
Hrad sa vďaka svojej polohe neocitol v centre diania veľkých bojov, dokonca ho nezničili ani turecké vojská pri svojich nájazdoch. K jeho deštrukcii prispeli napokon samotní Zayovci, ktorí život sústredili do pohodlnejšieho kaštieľa v Uhrovci a na hrade udržiavali iba strážne a hospodárske objekty. Neskôr začali hrad Uhrovec využívať ako väznicu a v priebehu 18. storočia stratil svoju pôvodnú funkciu. Po požiari v júli 1848 hrad začal nezadržateľne pustnúť. Dnes prebiehajú na ňom rekonštrukčné práce.
zdroj wikipédia
Po prehliadke hradu bolo treba už len zísť po zelenej značke do Uhroveckého Podhradia, čo trvalo asi polhodinku. Cesta bola tiež dosť strmá a z kočom by sa tade nedalo vyjsť. Podhradie je už skôr taká chalupárska dedina. Najhoršie bolo, že krčma bola zatvorená, no ja som s tým počítal a pivo som celú cestu niesol so sebou. Je to istota, len batoh má potom aj s fototechnikou 7 kg. Zbytočný bol iba dáždnik.
