Jeden nízkotatranský sa nachádza na Liptove, medzi obcami Liptovská Lúžna a Ludrová. Je pomerne málo navštevovaný, jednak pre dlhé nástupy po ceste, ale myslím si, že hlavný dôvod je, absencia nejakej chaty pod kopcom, kde si ľudia radi posedia pri pive, či káve. My sme sa po cyrilometodejskom sviatku vybrali z Lúžnej. V predpovedi počasia vystríhali pred búrkami na horách, ktoré mali prísť o jedenástej večer. Neviem, čo by sme tam vtedy robili, platilo to asi hlavne pre korytnačky.
Tak či tak bolo treba nabrať čo najviac pitia do batoha. Za slnečného rána kráčame po štrkovej ceste a tu zrazu vidíme vigvamy. Ja som aj čítal, že tu je rezervácia, ale pre koho, to neviem. No indiáni to asi neboli, lebo namiesto áut by tu predsa stáli kone.
A tak kráčame ďalej a slnko začalo riadne pripekať. Naviac cesta bola čoraz strmšia a po šiestich kilometroch sme prekonali výškový rozdiel 520 m.
V Ráztockom sedle sa ani nezdržujeme, lebo sa začalo mračiť a vtedy sme ešte nevedeli, že bude pršať až po polnoci. Teraz nás čakalo strmé stúpanie a skupinka ľudí sa roztrhala. Naposledy, čo som tu bol, bolo vidno až hore celou lúkou, kde sa kto nachádza, no teraz je to už všetko zarastené. A tak si idem, ako sám vojak v kosodrevine, logám do seba čaj a fotím kvety. Najkrajšia bola ľalia, ktorá rástla sama, naproti tomu nevädze vytvárali modrý koberec. Ani neviem ako, zrazu sa objavil vrcholový smerovník. Trvalo mi to tri hodiny.
Salatín má asi najsprostejší vrchol, lebo tu stojím a načahujem sa ponad kosodrevinu, aby som niečo odfotil. Stejne je však v diaľke akosi hmlisto. Škoda, že tu nepostavia aspoň trojmetrovú rozhľadňu, veď inde stavajú aj 40 metrové. Nabudúce budeme musieť asi zobrať na plecia dvojitý rebrík, také desiatky štafle by sa tu hodili.
Po polhodinke oddychu pokračujeme ďalej na Malý Salatín a červenú značku meníme na zelenú. Chodník navôkol zdobí žltohlav, ktorého je tu ako v botanickej záhrade. Ďalej má chodník pomerne strmé klesanie a krútim sa tu ako pri latinsko amerických tancoch, len namiesto partnerky držím palice. Sem tam sa šmyknem na koreni, inde zase na skalkách, ako Jánošík na hrachu. No čím ideme nižšie, pribúdajú ešte suché pováľané stromy a nikdy neviem, či preliezť alebo podliezť. Aspoň keby bola sekerka, poobtínať tie pahýle. Nuž ale treba si precvičiť aj plazenie, lebo s tou vojenskou situáciou v Európe to nevyzerá dobre.
Na Malom Salatíne sme prešli pomedzi pekné skalné výbežky a aj obloha sa vyjasnila, čo zlepšilo výhľad na Liptovskú kotlinu. Dokonca je tu aj lavička, no dlho neposedíme, lebo treba zase naháňať autobus.
Chodníky a cesty sa zdajú nekonečné a dokonca na lúke pod Kohútom, musím hľadať značku, našťastie som ponad kopu sena zbadal striešku smerovníka. Chvíľami cez žihľavu, chvíľami po štrkovej ceste. Keď už som zbadal dolu Ludrovú, už ani nepozerám na značky, ale hľadám miesto, kde by som to strihol cez lúku. Behom popri ihrisku a som na zastávke autobusu. Odchádza o päť minút.
Ďalšia skupinka, čo išla predo mnou nastupuje pri obchode. Že vraj stihli aj pivo. Ja si ho kupujem už len vo vlaku, ktorý sme stihli, len vďaka tomu, že meškal 5 minút. Pripomenulo mi to staré časy, keď plzenské pivo stálo 3,60 Kčs. Teraz stálo tiež toľko, ale Euro.
Nad Kraľovanmi sa vypína Šíp, na ktorom vždy začíname letnú turistickú sezónu.
