Tak som sa teda vybral sám, lebo zrušiť výstup na Rozsutec by bol turistický hriech. Ráno už o pol šiestej čakám na autobus do Terchovej. Tam mi išiel prípoj do Štefanovej až za hodinu, tak ju výplňam výstupom na miestnu rozhľadňu, čo už, keď sú krčmy zavreté. Aspoň sa porozhliadnem, do čoho idem. Stačí prejsť okolo Lidla po modrej značke a o 15 minút už kráčam po železných schodoch. Je to riadne pevné monštrum a keby nedajbože bola tretia svetová, tak Terchová padne, no rozhľadňa zostane. Výhľad na obec a najbližšie okolie je pekný, no kvôli tomu, že sa nachádzame na pomerne nízkom kopci do veľkej diaľky nedovidíme. Zostáva nám teda len pekne ísť hore na Rozsutec. Popri ceste je ešte 10 zastavení s náučnými tabuľami, podobne ako na kalvárii. Len tu sa jedná o nejaké prírodné náboženstvo.
O hodinku sa vyloďujem z autobusu v Štefanovej aj s partiou turistov zo Šumperku. Tento východiskový bod som si vybral preto, lebo odtiaľto moje nohy dávno nekráčali a predtým tiež ani raz. Vždy dávam prednosť rebríkom v Dierach v domnení, že po rebríku ľahšie hore vyleziem. Tu sa ide lesom po blate a je také slizké, že partia za mnou niekde zaostala, zrejme sa prilepili. So stúpajúcou výškou však blato ubúda a mení sa na peknú lesnú cestičku.
Tu zrejme niekoho šľahlo. Po vyše hodine sa už ukazujú skalné výbežky a blížime sa na Medziholie, dokonca tesne pred sedlom je aj studnička s vodou. Kedysi tu bol aj altánok, no ten zrejme prehnil a zrútil sa. Zbytky skončili na ohnisku. Sadnúť sa nedá nikde, aj okolo smerovníka je blato a kto nemá dobrý zrak, musí do neho čľupnúť. Niekto nás asi chce prinútiť nevysedávať a pekne sa pobrať hore. Kúsok odtiaľto kedysi stála chata a doteraz oprašujem jej starý diapozitív z roku 1977. Odvtedy, čo vyhorela sa odtiaľto vytratil turistický život, radosť majú z toho asi len ochranári. My so suchom v hrdle sa púšťame do strmého výstupu.
Bývalá Chata pod Rozsutcom.
Z tejto strany je výstup rýchlejší, ako z Medzirozsutcov a naviac pomedzi skaly rastie veľa kvetov, takže je čo pozerať aj do diaľky, aj popod nohy. Kto však má strach z lezenia, nech radšej ide z druhej strany.
Vemenník - vzácny lesný hyacint
Náprstník - digitalis, je jediná digitálna rastlina na Slovensku.
astra alpínska
klinček peristý
Zázrivá -Biela
Osnica
klinček alpínsky
Po troch hodinách som na vrchole a je tu krásny kruhový výhľad, od Žiliny až po Tatry. Počasie je temer ideálne, aj keď trochu fúka a cestou hore sa stále držal nad nami mrak, no potom sa vyčasilo. Zostáva teda len zaznamenať to na pamäťovú kartu, lebo tá moja mi už tak neslúži a nakresliť to neviem. Za celý deň som nafotil asi 400 obrázkov.
Poludňové skaly
hrebeň Malej Fatry
Malý Rozsutec
Stoh
Žilina
Terchová
Skaly vo Vrátnej
Biela
Choč
Je čas rozlúčiť sa z vrcholom a pobrať sa do doliny. Tentoraz padlo rozhodnutie, ísť na Medzirozsutce. Hneď zo začiatku sa chodník rozdvojuje a pustil som sa tým spodným, lebo tadiaľ šlo viac ľudí. Bol to však ten nesprávny, no vracať sa nebudem, lebo viem, že sa aj tak spoja. Dobre by bolo takéto bludné cesty označiť napr. preškrtnutou značkou, hlavne pre mňa, lebo ja vždy niekde zablúdim. GPS by mi nepomohlo, lebo aj tak by som na displeji na slnku nič nevidel. Kedysi som si stiahol do mobilu mapy, s tým, že už nebudem nosiť tie papierové a v jednej krabičke bude celé Slovensko. Doma to vypadalo nádejne, no v praxi sa to na slnku neosvedčilo. Možno by bolo lepšie zobrať tablet, no nemohol som ho napchať do vrecka. Bude treba zisťiť, ako sa orientujú vtáci, keď sem trafia aj z Afriky.
Zostup týmto smerom je síce dlhší, no nikde netreba liezť a dalo by sa aj pobehnúť, keby oproti nešlo toľko ľudí. Čím nižšie, tým ich bolo viac, ako mravcov na mravenisku.
Zázrivá
Choč a vľavo Oravská Poruba
Žaškov
Biela ako z lietadla
pohľad späť na Rozsutec
Osnica
Choč
Tu už je sedlo Medzirozsutce. Posedáva tu v tráve množstvo ľudí, ani tu nie je jedinej lavičky alebo aspoň okresaný kmeň. V sezóne tu prejde denne aj tisíc ľudí a pri takejto návštevnosti to nemá na Slovensku obdobu. Všade sú vybudované nejaké prístrešky, len tu im akosi nezvýšil ani jeden trám z toho množstva dreveníc, čo sa v Terchovej za posledné roky postavilo. Aj v lese bol zvalený cez chodník strom, aj ten by sa dal okresať.
Zvláštne, že na tejto fotke vôbec nevidno, že sú to Maďari. Zbytok boli Češi a Slováci a sem tam Poliaci. Odtiaľto som chcel ísť pôvodne do Zázrivej, ale mal som navyše dve hodiny do odchodu autobusu, tak som si to predĺžil cez Horné a Dolné diery. Na Malý Rozsutec som radšej nešiel, naposledy tam bola fronta na reťaz. Frontu na pivo mám radšej.
Malý Rozsutec
Tesná rizňa
Horné diery
Keď prestali hučať vodopády, počul som hučať agregát s kompresorom a to bolo neklamným znamením, že sa tu niekde čapuje pivo. Prvýkrát, ako tu chodievam bola táto koliba otvorená. Dal som si len malé a pokračoval do Dolných dier.
A to je koniec mojej cesty po horách, teraz nasleduje ešte 8 km po asfalte z Terchovej do Zázrivej. Okolo hotela Jánošík bolo plné parkovisko, no žiadna značka DK. Nestihol som ani pivo, lebo ostávalo mi len 90 minút. Tak som to zobral štýlom nordic walking. Tesne pred cieľom mi dochádzali tekutiny a tempo sa znižovalo. Našťastie pri jednom stánku s korbáčmi zastalo auto a dobrá duša so značkou SC ma odviezla posledné dva kilometre. Tak som to stihol.
