V jesennej turistike sme pokračovali v susednom Liptove. Najprv bolo treba sa dopraviť autobusom do Dubovej a potom presadnúť na druhý do Komjatnej. No ten už bol fuč, tak pokračujeme pešo po srieňou pokrytej asfaltke. Je krásne mrazivé ráno, akých je tento rok neúrekom. Kto má rád jesennú turistiku, aj celé topánky zoderie. Tak nám to tento rok príroda nadelila, už si ani nepamätám ako vyzerajú dažďové kvapky.
Po polhodinke nás už víta Studničná, čo je miestna časť Komjatnej. Je tu krásne prostredie s výhľadom na Malú fatru, no najzaujímavejší je skalný útvar priamo v dedine, s názvom Sedem kostolov. Kto nejde v nedeľu do normálneho kostola, môže ísť sem naraz do siedmich a potom má 6 týždňov pokoj.
Pred nami je prvý kopec, čo nás čaká – Kečky. Preto sa rýchlo vymaníme z mrazivej doliny do lesa, kde je teplejšie, pretože už dlhšie pretrváva inverzia.
Na druhej strane sú skaly, kde chodia loziť aj horolezci.
Studničná je priliehavý názov tejto osady, pretože na každom kroku je studnička a netreba im tu kopať studne, ani stavať vodovod.
Za chrbtom sa nám objavil Choč, ktorý odtiaľto vypadá nezvyčajne guľato.
Po ďalšej polhodinke sa ocitneme na rozľahlých lúkach a hneď nato sa pustíme strmo do kopca na Kečky, až sa nám bude z Kečky pariť. Je to kopec zarastený mladou bučinou, pripomínajúci strapatú hlavu. Zrejme bol ešte v nedávnej dobe holý.
Kopjatná je odľahlá obec a všetko tu riešia svojskym spôsobom, nevynímajúc ani turistické značenie. Napríklad kedysi som tu videl šerbel pre holubov, alebo záhradu nestrážil trpaslík, ale chlap so samopalom.
Stúpanie našťastie nie je také dlhé, ako minulý týždeň na Lysicu a tak sme čochvíľa na hrebeni. Prevýšenie na Kečky zo Studničnej je okolo 360 m. Z vrcholu, ako sme predpokladali, nie je temer žiadny výhľad, iba pomedzi stromy rozoznávame Hrdoš oproti a niekoľko dedín, učupených v hmle.
Na vrchol sme sa ani všetci nezmestili, veď nás bolo okolo 40. Takže po prehliadke stromov a doplnení kalórií sa pomaly, šuchotajúc v lístí, vraciame späť na lúku.
Dokonca na tomto málo navštevovanom mieste sme neboli sami.
Znovu sa objavil Choč a my prechádzame zase z jesene do zimy.
Odtiaľto ideme na druhý dnešný kopec – Radičinú a radi tam ideme, lebo je to len na skok a dokonca tam vedie aj skratka.
Vrchol nevyzerá moc vábne. Kedysi tu bol drevený mostík, ktorý zhnil a zostalo z neho len pár dosiek, pohodených pri skale. Aj tu vidno svojráz tohto kraja. Rozhľadňu nestavajú zvisle, ale vodorovne. Má to síce výhodu, že sa len tak ľahku nezvalí, no bohviečo z nej nevidno. Pomedzi konáre rozoznávam útržky Západných a Nizkych Tatier, dokonca aj Kriváň.
K odpočívadlu pod Radičinú zbehneme ľahko, lebo strmina je zaistená lanom z uškami, aké majú škôlkári, keď idú na vychádzku.
Tu už sa môžeme najesť a napiť do popuku, lebo nás už čakjú len necelé dve hodinky chôdze dolu kopcom.
Keď sa pred nami objaví Čebrať, vieme že sme už na Dubovských lúkach, kde stojí ešte niekoľko štálov, ktoré kedysi slúžili na uskladnenie sena. Dnes si ich chalupári prerábajú na minichalupy. Väčšinou však sedia vonku, pretože by sa tam ani nepomestili. Zvláštne je, že na Dubovských lúkach pracovali väčšinou ľudia z Hrboltovej. Asi podobne, ako keďv slovenských firmách pracujú cudzinci.
Tadiaľto som už prechádzal viackrát a nikdy som neprišiel na to, prečo sú tie tabuľky tak vysoko. Zrejme kvôli Bulharom a Holanďanom. A my musíme nosiť buď rebrík alebo ďalekohľad.
V lese tu dokonca rastie tráva a machy a je tu aj studnička.
Zrejme najväčší živý plot v širokom okolí.
Po šiestich hodinách sa ocitáme na železničnej stanici, odkiaľ nás už vlak odvezie do Ružomberka. Cesta síce trvá len tri minúty, ale o to menej budeme unavení z cestovania.
