Oslovili nás totiž z Televíkendu, či by sme nešli s nimi, natočiť nejakú reportáž. Padlo nám to vhod, lebo cez víkend sa zrušil autobus na Slanú vodu. Bolo však potrebné zbaliť sa zo dňa na deň. Ráno ešte k tomu nastala komplikácia, lebo Donovaly boli dočasne nepriechodné. A tak sme vyrazili od horárne pod Bielou skalou až o desiatej. No nevadilo to, lebo podľa predpovede malo byť pekne celý deň. Hmla sa už rozplynula a lesom sa ozýval hukot kosačky. Niekto vykášal trávu okolo chodníka, no tak, že omylom skosil aj horce, čo rástli pomedzi trávu. Pritom sa však dalo ísť po lesnej ceste, čo viedla súbežne z chodníkom. Les je tu už dobre preriedený a odkryli sa aj výhľady, ktoré tu predtým neboli. Namiesto vtáčieho spevu, čo mal byť na pozadí reportáže však bolo počuť hrmot z neďalekého kamenolomu. Ďalej potom treba ísť opatrne po mľaskajúcom blate, ktoré je tu vždy, aj keď je inde sucho.
Po vyše hodine sa ocitáme pod Bielou skalou, z ktorej kedysi aj trčal drevený kríž, no zrejme už odhnil. Tu sme si trochu oddýchli a zároveň natočili nejaké slovné vstupy, ľudovo nazývané synchróny. Odtiaľto už cesta vedie ako rajskou záhradou, no nie sme ešte ani v polovici. Oproti iným kopcom je tu, po sto metroch, značená aj nadmorská výška, v akej sa nachádzame, čo je dobrý nápad.
Teraz sa už ocitáme v skalnom meste Sivého vrchu, nazývaného tiež Radové skaly. Turisti zvyčajne začínajú hrebeňovku Roháčov práve tadiaľto a pohľadom zo Zuberca si isto povedia, že to je teda ozajstný hrebeň. No v skutočnosti Sivý vrch je samostatný podcelok Západných Tatier a nepatrí do Roháčov, lebo je geologicky odlišný. Sú tu totiž dolomity a vápence, zatiaľčo Roháče je prevažne žula.
Radové skaly mi pripomínajú niekdajšie populárne filmy o Winnetuovi a čakám, kedy spoza skaly vybehne na koni nejaký apač. No nič také sa nedeje a my musíme za pomoci reťazí vyliezť až na vrchol.
Niektoré časti sú dosť nebezpečné, hlavne keď sú skaly vyhladené remeňom vibrám. Ja som sa tiež udrel o skalu a preto tento blog píšem ľavou rukou. Musím si zadovážiť nejaké chrániče z hokejovej výstroje.
Tesne pod vrcholom je priepasť hlboká 88 m a treba sa dívať pod nohy, aby sme do nej nespadli.
Z vrcholu už vidno ozajstný hrebeň Roháčov, až po Baníkov a Baranec. Sivý vrch so svojou výškou 1805 m n. m. nepatrí síce v Tatrách medzi vysoké, no určite medzi najkrajšie, aj vďaka bohatej kvetene. Zažili sme tu krásny deň, so skvelou partiou. Naspäť sa vraciam radšej cez sedlo Pálenica do Zuberca, kde už netreba toľko liezť po skalách.
