Ale v blízkom okolí sú aj iné miesta, vhodné na turistiku. Nedávno boli sprístupnené Belské skaly pri obci Belá. No a práve tam sme sa vybrali s kubínskymi turistami v poslednú októbrovú nedeľu. Keďže v nedeľu už autobus do Terchovej nechodí, museli sme tam ísť autami. V pláne bolo prejsť skaly a potom sa po lúkach vrátiť do Terchovej. No do Belej bolo ešte 8 km. Bol vymyslený plán, že všetci sa tam zavezú autami a potom sa len šoféri vrátia späť a jedným autom sa dovezú do Belej. Mne to pripadalo ako hlavolam sedliak – vlk – koza a kapusta. Najprv previezol na druhý breh kozu, potom sa vrátil pre vlka, späť zobral kozu, aby ju vlk zatiaľ nezožral a potom zaviezol kapustu a následne kozu. Preto sa mi zdalo, že bude jednoduchšie ísť do Belej autobusom, ktorý odchádzal o 10 minút a auto nechať pekne na parkovisku. A tak som aj urobil, spolu s posádkou môjho auta. O chvíľu sa však k autobusu dohrnulo ďalších desať ľudí a potom bolo zle, že som vyvolal davovú psychózu. V Belej som vedel len z mapy, že do doliny treba ísť od obchodu Jednota, no ktorou cestou, to bol ďalší hlavolam, veď posúďte sami podľa fotografie, ktorú som zhotovil neskôr zo skál. Môžem si oči vyočiť, ale ja tam žiadnu cestu nevidím.
A tak sme dva a pol kilometra kľučkovali pomedzi domy až k rozcestníku v doline, kde bola žltá značka. Jedna partia sa vybrala po mostíku doľava, že tam vidia značku, druhá po ceste, že tam vidia značku tiež. Nakoniec vysvitlo, že treba ísť po ceste a mostíkom pôjdeme nazad do Terchovej. Po asi pol kilometri sme prišli k rozcestníku, ktorý už smeroval do skál. No bolo napísané Belianske a niekto to vyškrtal na Belské. Aj tak si myslím, že je to dvojtvar a môže to byť aj tak, aj tak. Najprv sa šlo cez mostík, potom sme sa už zhurta pustili strmo hore kopcom.
V lese už bola neskorá jeseň a lístie na stromoch sa krásne sfarbilo. Chodník sa kľukatil ako úvraťová železnica a niektorí ľudia dokonca aj fučali ako parné rušne. Po chvíli sa už objavili prvé skaly a na nich aj prvá vyhliadka.
Spoza rohu vykukli na mňa skalné oči, kroré ma riadne vydesili a bola tu druhá vyhliadka. Tu sme sa dlho nezdržali, lebo kúsok vyššie nás už čakala tá najvyššia.
Cestou sa objavilo ešte niekoľko skalných výtvorov, v ktorých každý videl niečo iné. Napríklad táto mi úplne pripomínala driemajúceho psa od susedov, s borovicou v uchu a papuli.
Busta babky bylinkárky.
Okienko
V doline sa zjavila nejaká osada, v ktorej podľa mapy bývajú Frankovia. Kde sa tu nabrali, to neviem.
Nad týmto výtvorom sme dlho premýšľali, či je to lev, alebo žaba na prameni.
Nuž a nakoniec tu bola posledná vyhliadka, z ktorej bolo vidno až do Žiliny.
Nasýtený výhľadmi a chlebom so salámou som sa pobral dolu za ostatnými. Bolo mi divné, že prečo všetci idú na druhú stranu, keď späť máme ísť tou istou cestou. Až potom zisťujem, že reťazami neštrkocú čerti, ale ľudia na zaistenej ceste dolu skalou. A my sme tu nevedomky vyliezli druhou stranou bez reťazí. Turisti tu narobia plno chodníčkov a nikto nevie, kde vlastne vedú.
Cestou nadol ma zaujali horolezci, čo liezli okrajom hladkej skaly, ktorú by som ja zdolal asi iba s prísavkami na sklo. Nemenej zaujímavé boli aj borovice, rastúce v tejto skale, úplne bez pôdy.
Aj keď nám niekto hádzal polená pod nohy, predsa sa o chvíľu šuchot lístia zmenil na zurčanie potoka. To nasvedčovalo, že sme dolu zo skál. Bola to dvojhodinová trasa s prevýšením len 200 m, no plná krásnych skalných útvarov a pekných výhľadov.
Teraz nasledovala druhá časť trasy a to, prehupnúť sa po lúkach z Belskej doliny do Vrátnej. Začínalo to už cez známy mostík, ktorý nás mýlil už ráno. Prejdúc cez malý lesík sme sa ocitli na rozsiahlych lúkach, kde sa zdalo, že za hodinku budeme v Terchovej. No opak bol pravdou. Cesta nešla priamo, ale viedla hore - dolu po kopcoch, menila smer a dokonca chvíľami sa zdalo, že smerom do doliny Bránica ideme opačným smerom. Tu sme sa však zvrtli a zabočili k hotelu Bránica.
Ani by nikto neuveril, že v tomto kopci sú ukryté skaly, čo sme pred chvíľou preliezli.
Odtiaľto ešte naviac bolo treba zdolať lyžiarsky svah, samozrejme smerom hore. Až potom sa to vyrovnalo. Široké lúky obklopovali kriačiny s dozretými trnkami, ktoré u nás kupodivu tento rok neboli. Vždy si ich na konci jesene nazbieram a dám na okno zvonku. Mráz potom vytiahne z nich trpkú chuť a sú ako slivky. Tie nezmrznuté zase dobre poslúžia ako anestetikum, keď idem od zubára.
Po asi kilometri prichádzame do osady Mažgutovci, kde sú pekné chalupy, no aj tak ma zaujala tá netradičná, čo vyzerá ako nepodarená kópia bytovky, stojacej blízko nás, zvanej Kubínske terasy.
Nasledovala ďalšia osada a to Podolina, v ktorej majú skaly doliny Obšívanka priam za humnami.
Po dva a pol hodine prichádzame do časti Terchovej – Oravcové. Podľa mapy sme po lúkach prešli 9 km s prevýšením 242 m. Čiže väčším ako v tých skalách. Nakoniec bola ešte v pláne kalvária a rozhľadňa. Tam som však nešiel, pretože pokiaľ viem, na krížovú cestu sa chodí na Veľkú noc.
