Vyšnokubínske skalky je vlastne skalný bradlový útvar kúsok od Dolného Kubína. Pred dvoma rokmi som už o nich písal, no bolo to v máji, teraz sa pozrieme ako je tam v zime. Snehu síce nebolo, no bola hustá hmla. A práve tieto skaly vyčnievajú tesne nad ňu a je to úplne iný zážitok, ako keď sa dívame niekde z vyššieho kopca.
Spomínal som už, že tu nevedie žiadna značka, preto tam ide každý ako vie. Dokonca som stretol jedného známeho kubínčana a ten sa ma pýtal: „Počúvaj, kadiaľ sa vlastne ide na tie skalky“? No čo mu poradiť. „Choď do krčmy na Banisko a tam sa spýtaj“.
Cestou sa najprv vynorí veľký oplechovaný kríž, ku ktorému chodia raz za rok spievať naši národovci. Prednedávnom dokonca cestou späť zablúdili nejakí dôchodcovia a musela ich hľadať mestská polícia. Asi tam bude treba vydláždiť cestičku z eurofondov.
Pod týmto krížom začína prerážať cez hmlu slnko a človek sa cíti, ako keby sa vznášal niekde do neba. Miesto akoby stvorené pre modlenie. Kúsok ďalej sa už začína rysovať nejaké vidmo. Stožiarov tu pribúda úmerne s mobilnými operátormi a nejaký chránený prírodný výtvor ide bokom, veď peniaze dokážu viac.
Striedavo sa vyjasní, no o chíľu sa zase valí na mňa hmla a všetky kopce sa strácajú. Je to nezabudnuteľné divadlo. Okrem dvoch psíčkárov a jedného bežca si ho neprišiel pozrieť nikto. Ani sa mi nechce naspäť vrátiť do tej hmly, no zima robí svoje a treba sa znovu zohriať niekde pri radiátore.
Kubínska hoľa.
Rozsutec
Roháče.
Hrdoš, Kopa, Šíp a Malá Fatra
Návrat do zahmleného Kubína.
Vyšnokubínske skalky v lete.
