Ja som sa vybral s kubínskymi turistami na Slavkovský štít, ktorý je podľa výšky 13. v poradí a navyše sme šli 13. augusta. Východiskom bol Starý Smokovec. Kedysi, za éry Trabantov sme ho volali Smogovec. Odtiaľto ide na Hrebienok pozemná lanovka a škoda by bolo nevyužiť ju. Čaká nás totiž prevýšenie 1440 m. Lanovka nám ušetrí 247 m a minie 11 €, bez toho, že by sme niečo vypili, ale za 4 a pol minúty sme hore. S výšky 1272 m sa už ide veselšie. Najprv treba ísť kúsok po červenej a potom po modrej. Na križovatke práve stretávame tých, čo idú pešo zdola. Na smerovníku visí škaredé číslo, že navrchol je to 4 h 15 min. To moc nepoteší, ale počasie je nádherné, aj keď dosť teplo.
Po 50-tich minútach sa nachádzam na vyhliadke, zvanej tiež Maximiliánka, vo výške 1531 m. Odtiaľto je dobrý výhľad hlavne na Lomnický štít a Veľkú Studenú dolinu. Na opačnej strane je to Podtatranská kotlina s Popradom a Svitom. Vidíme tiež, že nás ďalej čaká kľukatý chodník kosodrevinou, so sem-tam vyčnievajúcimi skalami.
Svit a Kráľova hoľa.
Chôdza po chodníku sa zo stúpajúcou výškou mení na lezenie a preskakovanie zo skaly na skalu. Tempo výstupu sa preto spomaľuje. Slavkovský štít je so svojou výškou 2 452,4 m n. m. jedným z najvyšších zdolateľných vrchov bez použitia horského vodcu alebo horolezeckej techniky. V turistickom sprievodcovi sa píše, že výstup trvá 5:15 hod., zostup 3:50 hod. Výstup je stredne náročný, zdĺhavý. Na túto nadmorskú výšku je dnes pomerne teplo a vietor fúka len mierny. Niektorí to vzdávajú a vracajú sa z trištvrte kopca. Niekde by mal byť skalný výčnelok s názvom nos, no takých výčnelkov je tu viacero a mohli by sa trebárs volať ešte rypák, či čumák. Dobre by bolo, keby sem tam bola aj nejaká značka, ako sme vysoko, či koľko je to ešte na vrchol.
Márne sa snažíme donútiť skalu, aby vzlietla, iba čo sa nám paraglajdista vysmieva.
Pohľad na vrchol pripomína schody do neba.
Dokonca sa mi zdá, že sa nám vysmievajú aj ľudia, opretí o zábradlie na Lomničáku a preto im v duchu zakričím: „ No čo vy tam na Lomnickom štíte ?“
Asi hodinu pred vrcholom dobiehame kamaráta v šľapkách a vraví, že to dal za 2 hodiny, 10.
Takže z toho vyplynulo, že on už ide oproti.
Až tu mi došlo, že aj ostatní idú oproti a nejak sa to tu vyľudňuje. Medzi opustenými skalami začínam mať pocit, že som niekde na inej planéte.
Pred záverečným stúpaním sa začalo mračiť a myslel som, že to otočím aj ja, no keď vidím, že to prežil aj pes, tak to nejak doklepem.
Nakoniec sme z celého zájazdu zostali na vrchole len traja dôchodcovia a nejakí Češi, čo išli až z Ašu.
Tak rýchlo pofotím okolie a poď ho dolu.
Všetky tie kopce neviem pomenovať, lebo som dávno na nich nebol a predtým tiež ani raz.
Keď sa nabažím kopcov, pozriem aj do doliny.
Ešte celá panoráma a ide sa dolu.
Na tomto mieste išla rodina zo psom, ktorý sa však vybral opačným smerom a za ním ďalších 20 ľudí. Potom sa museli vrátiť, skákajúc po skalách, ako kamzíky.
Spätný pohľad na Slavkovský štít, aj so všetkými nosmi.
Cestou späť som zastal na vyhliadke, že počkám kamaráta, ktorý šiel posledný. No nečakal som dlho. Vrhlo sa na mňa tisíce mušiek a všade sa mi tlačili, do očí, do nosa, až som musel odtiaľ utekať. Na chodníku som sa potkol o kameň a spadol na zem. A tak si myslím, že keď už ležím, trochu si zdriemnem. No nedalo sa, lebo o chvíľu mala ísť lanovka, ktorá práve stíhala odchod autobusu. Pri chodníku nachádzam pár čučoriedok, čo nestihol medveď zožrať.
A tak po vyše deviatich hodinách nasadám znovu na lanovku a predtým si stihnem ešte kúpiť pivo v blächu. Bol to pekný deň, málokedy tak vydrží bez dažďa a preto nás aj riadne spieklo. Musím sa natrieť jánskym olejom. Aj keď sme šli dlho, predsa len rýchlejšie, ako tí pred 300 rokmi, čo sa tam trepali 3 dni.
