Pripomína to nejakú ženu so zvýšeným cholesterolom, ale je to naozajstný kopčisko. Vybrali sme sa ho zdolať v druhú júlovú nedeľu. Východiskom bola obec Blatnica. Nikto nás však nevítal chlebom a soľou, ale iba parkovací automat, ktorý zinkasoval 6€ a nič nenalial. Rozcvičkou bola cesta do Gaderskej doliny a pokračovali sme lesom od ústia Vápennej doliny. Cesta bola čoraz strmšia, až kým nebolo treba sem-tam použiť aj predný náhon. Pomedzi skaly na nás civeli čierne diery, z ktorých najväčšia mala názov Jaskyňa Mažarná. Je voľne prístupná a kto vie, kde sa zasvecuje svetlo na mobile, môže si ju prezrieť. Kvapľami však neoplýva, no sú tu rôzne stalagnáty a skalné brány. Pozor však na hlavu, lebo stropy sú nízke. Keď sme si schladili, prípadne otĺkli hlavy, pokračujeme ďalej strmým chodníkom pomedzi borovice, miestami zaisteným reťazami. Dostaneme sa až nad tunajšie jaskyne. No tu strmina nekončí, treba pokračovať serpentínami lesom a trvá to vyše hodiny.
Keď les zredne, dostaneme sa konečne na lúčnu časť kopca, čo svedčí o tom, že čochvíľa je tu vrchol. Má síce len 1373 m n. m. ale dalo to zabrať a ukrojilo to 3 hodiny času. Môžme sa kochať výhľadmi na Turiec, či Veľkú Fatru až po Krížnu alebo Malú Fatru po Kľak. V diaľke vidno aj Kremnické vrchy. Aj keď jeden „turista“ odtiaľto odletel, nám zostáva ísť len pešo, lebo vravel, že stopárov neberie. Pokračujeme teda po zelenej hrebeňom na Ostrú.
V prvej polovici je to skôr lezenie po skalách s najvyšší bodom Bágľov kopec, s výškou vyše 1400 m. Tu si zložím bágel a napijem sa, lebo sa mi začína mariť pred očami a vidím už aj kamzíkov. No keď prehodím teleobjektív, naozaj vidím, že to nie je ostrihaný medveď, ale naozajstný kamzík, taký ako behá po Tatrách. Keď zlezieme zo skál, nasleduje príjemný kľukatý chodník lesom, kým nevylezieme znovu na skalu, čo je už Zadná Ostrá. Tu sa opäť zmeníme na lezcov, no cestu nám spríjemňujú pekné výhľady do okolia zo skalnými výbežkami v popredí. Z nich dominuje špicatá Ostrá s množstvom ľudí, čo jej lezie po chrbte. Z rečí dominuje polština.
Slnko pripeká, vzduch sa vlní a my musíme po prašnom chodníku zdolať ešte niekoľko skál. A aj keď je tu všade žltá značka a ukazuje aj smerom dolu, nie sme si istí, či ideme dobre, lebo po žltej sa má ísť aj potom dolu do Konského dolu. Dobre by padlo, keby sa z Ostrej išlo po chodníku inej farby a neplietlo nám aj tak dosť uvarenú hlavu. Záverečná časť je zaistená reťazami a schodíky sú spevnené trčiacimi roxormi. Musím si dávať pozor, aby som sa pri pošmyknutí na štrku na ne nenapichol ako samuraj na meč. Dokonca sa tu objavila aj mníška, ktorá nás svojimi modlidbami od toho ochraňuje. Nemá však dobrý pocit, keď si musí vyhrnúť habit, aby vykročila na skalu. Ostrá je zvláštna tým, že na vrchol musíme vyliezť cez skalné okno a všetci sa tam pcháme, ako myši do diery. Nakoniec však všetko dobre dopadne, vyfotíme sa na vrchole a vrátime sa do sedla, lebo hore by sme sa všetci nepopratali. Po krátkom oddychu v sedle sa môžme rozhodnúť, či ideme po žltej späť na Zadnú Ostrú alebo po žltej do Muráňa. Volíme druhú možnosť, lebo by to malo byť bližšie a je tam príjemný chládok. A tak zlezieme strmým chodníkom a napojíme sa na modrú z Tlstej. Potom je už chodník čoraz miernejší. Skaly okolo chodníka sú obrastené machom a pôsobí to tu tajomne. Aj keď sa dolina volá Konský dol, kone tu nebolo vidno a keď v kriakoch niečo zašuchorilo, viem, že to môže byť len kamzík.
Po ôsmych hodinách chôdze sadáme do rozohriateho auta a mám pocit, že ten poplatok nebol za parkovanie, ale za vyhriatie na saunovú teplotu. Dúfam že nejaké to euro obetujú aj na lavičky, či altánok, lebo cestou nič nebolo.
