Na Orave je zvykom, že keď niekto ide do lesa, musí tam po niečo ísť a nie sa len tak nadarmo prechádzať. Takže, keď si ide zalyžovať, tak ostatným povie, že ide oberať trnky. No tento rok lúky neboli biele, ale sfarbené do zlatista a tak sa šlo napešo. A aby sa nám neprášilo, tak ich ešte kropil dážď. Lenže takto ich kropil už pekných pár dní a tak bola z toho čvachtanica. Roľníci, čo zasiali oziminu už premýšľali, či nabudúce to neskúsia s ryžou.
Vyrážame tradične z Chaty pod Kuzmínovom, najprv po asfaltových bežeckých tratiach, no potom už prišlo na rad blato. Po pár metroch sme prešli na lúku a myslel som, že najhoršie máme za sebou, no opak bol pravdou.
Po chvíli sa ocitneme na vrchole Kuzmínova, kde sa nachádza kovový stožiar s anténami. Boli by sme radšej, keby tu bola nejaká rozhľadňa, ako to býva zvykom v iných obciach. No na Orave treba robiť a nie sa rozhliadať. A tak pokračujeme ďalej po neznačkovaných cestách. My vieme kade treba ísť a cudzí čo by tu robili, keď tu dokopy nič nie je. Ani torzo lesa nás moc nepoteší.
Keď sme už opustili les a dostali sa na lúky, tak sa vyplnilo staré príslovie: „ Z blata do kaluže˝. Trochu to pripomínalo tlačenie kapusty v sude, keď už je dobre odmäknutá. Hodila by sa tiež jedna pesnička od Fešákov - První vlak, v ktorej sa spieva ...“ ti co na vlak kdysi kleli, ještě dneska šlapou zelí jako dřív......
Po mokrom pochode dobre padol oddych pri búde, kde sme spálené kalórie nahradili opečenou slaninou a spečatili štamprlíkom rumu. Ešte nás potom čakal kopec Hrádok, kde veru tiež sucho nebolo a ani pozerať moc nebolo čo. Iba čo som smutne pozrel na svoje vibramy, čo skôr vyzerali ako robotnícke bagandže kopáčov na konci šichty.
Cestou spáť nás už potešilo len nové zelené pleso, pri ktorom možno zažijeme krajšie chvíle.
