Čo do počtu, nás bolo možno viac ako vtedy tých pandúrov.
Najväčšie obavy som mal z toho, či sa nebudeme brodiť v hlbokom snehu, no chodník bol vyšliapaný ako cestička na Vianoce do kostola. Zdá sa mi, že sa šlo ešte lepšie ako v lete, lebo po ceste sa neváľali kadejaké kamene. No s viditeľnosťou to bolo horšie, tesne pod vrcholom som si už poriadne nevidel ani pod nohy.
Nebyť rozprávkového zasneženého lesa tak aparát ani cestou nahor nevytiahnem z kabely.
Na Poľane bol tradičný oddych na pol ceste a nezabudol som ani skontrolovať hotel Choč a kto je v ňom ubytovaný.
Táto fotografia je z archívu, lebo zubná pasta Poľana sa už nevyrába.
Toto nie je z archívu z Aliašky, to je jar 2015 na Choči.
Na vrchole
Ako som už spomínal, viditeľnosť hore bola skoro nulová. No cestou dolu sa trochu prejasnilo a tak sa predsa len dalo niečo odfotiť. Ale aj tak sme to rýchlo prebehli a za 4 hodiny sme boli naspäť v Dubovej.
