No nakoniec to skončilo inak, pretože na poslednú chvíľu zmenili smer trasy na opačný, cez Holý vrch. Pôvodne sa malo ísť najprv Žiarskou dolinou. Naposledy som videl, že dolu ňou jazdia požičané kolobežky a tak ma napadlo, že si vezmem svoju a pôjdem na nej aj nahor. No čo čert nechcel, cesta bola rozbitá ako poľná autostráda v Pakistane a kolobežka vôbec po tých hrboch nechcela ísť, tak som ju musel tlačiť. Zapol som si však tempomat, aby aspoň kolobežka išla sama. No ten sa dal nastaviť najmenej na 7 km/h a tak som chvíľami za ňou skôr bežal. Donútila ma prísť na Žiarsku chatu za 50 minút. Tam som ju odstavil s vybitou batériou.
Keďže všetci šli inou trasou, od chaty pokračujem po modro-zelenej značke sám. Kupodivu, aj keď je letná sezóna, hodinu som nestretol ani živú dušu. Prítomnosť čučoriedok naviac nasvedčovala tomu, že medveďom leziem do rajónu. Až neskôr ma začali ľudia predbiehať, pretože už ma nemal kto ťahať. Po vyše hodine prichádzam na rázcestie pod Homôlkou, kde si dám 15 minútový oddych.
Ďalej sa krajina mení na skalné morény, kde sem-tam musím hľadať chodník a slnko začalo riadne pripekať. Z raňajších siedmich stupňov je zrazu pocitových dvadsať. Cestou poteší však pekná kvetena a malé pleso, v ktorom sa zrkadlí Baranec. Do Žiarskeho sedla prichádzam po 50-tich minútach, oproti 30-tim vyznačených na smerovníku. Celkove tak už idem viac ako tri hodiny. Dokonca ma zdržuje aj zložité menu v starom fotoaparáte, kde si neviem spomenúť, kde sa čo nastavuje, pretože nový mám v servise.
Po krátkom oddychu sa rozhodujem, že pôjdem ďalej na Plačlivô a nie na Baranec, pretože je to kratšie a tak či tak sa musím vrátiť do sedla a ísť späť tou istou cestou. Dokonca v predpovedi bolo, že nie je vylúčený dážď, ani ojedinelá búrka.
Výstup na Plačlivô je dosť strmý a pomaly už meliem z posledného. Preto otváram pivo v blächu už v trištvrte cesty, oproti plánu na vrchole. Vlastne si uvedomujem, že z ústia doliny na Plačlivô je to 8,8 km a prevýšenie 1240 m, čo napr. zo Štrbského plesa na Kriváň je to síce 9,2 km, no prevýšenie len 1174 m. Čiže možno povedať, že Plačlivô je trochu ťažšô, lebo oproti Kriváňu je rovnô.
Po štyroch hodinách som na vrchole ďalšej Roháčskej dvojtisícovky a je odtiaľto nádherný výhľad nielen na Tatry, ale aj Liptov a Oravu. V diaľke trčí Giewont, Vysoká a Kriváň, dolu zase na mňa pozerajú modré oči Roháčskych plies. Na západe trónuje Príslop s Baníkovom a Tri kopy, ktoré sú v presnom zákryte, ako vojaci. Na druhej strane hrebeňa zase Ostrý Roháč, čo vyzerá ako dve fúry kamenia a na nich ľudia ako mravce. Za ním Volovec, vyzdobený na vrchu chodníkmi ako nevesta stužkami. Vidíme aj naše dve moria, Oravskú priehradu a Liptovskú Maru. A keď si vyčistím okuliare vidím z Plačlivého aj Oravské Veselé. Ej bolo by tu veru čo pozerať aj dve hodiny, keby...keby sa nezačali kopiť aj čierne mraky. Preto mi dochodí pobrať sa dole, aj keď je pravý obed. Stejne sú tu väčšinou len Poliaci a Češi a okrem jednej kolegyne z bývalej roboty tu nevidím nikoho známeho. Všetci sú na Baranci a nie je s kým ani vypiť si. A veru by som ani neradil potom trepať sa nadol po tých skalách s pomútenou hlavou. Je to ako v hre tetris a musíš dávať pozor na každý kameň, lebo ináč máš hneď „ Game over“.
Nadol do sedla som už tentoraz zbehol za štvrť hodinky, niečo prejem a zrazu počujem známe hlasy a potom aj vidím známe tváre, čo sa opálené vracajú z Baranca.
Na chate beriem kolobežku a zaradím sa medzi ostatných jednostopých turistov. Nadol to ide už lepšie a vďaka príťažlivosti netreba ani elektriku. No poriadne to hrkoce a som vytrasený ako Detva. Má to ale výhodu, že mám celé telo po túre riadne premasírované. Rýchlo sa však ísť nedá, lebo cestou už stretávam veľa ľudí, psov a cyklistov. Dolu mi cesta trvala 22 minút.
