Východiskom bola miestna časť Zázrivej Biela. No biela od snehu ešte nebola, len trochu poprášená, akoby niekto na drabinovci viezol deravé vrecko vápna.
Čím vyššie, tým fúkal silnejší vietor. Spočiatku nás chránil ešte les, kde kupodivu je ešte dosť stromov. No na bývalej chate pod Rozsutcom to už bolo ako na stanici vo Vladivostoku a nedalo sa tu nikde schovať. Tobre by tu padla nejaká útulňa aspoň 2x2m. Všade niečo je, len tu nič. Ono totiž v zime sa nedá sadnúť si na zem ako v lete.
Tu niekedy stála Chata pod Rozsutcom.
Cestou zo sedla na Osnicu nám chýbali povestné výhľady na Rozsutec. Myslel som, že sa pretrhne, lebo na chvíľu sa objavila modrá obloha, no to bolo všetko. Preto dám jednu fotku z archívu, kvôli predstave, ako to mohlo byť.
Výstup na vrchol Osnice nie je dlhý no v takom vetre je to ťažšie a chvíľami ma zasotilo naspäť, ako keď idem z krčmy. Taška na fotoaparát sa pokryla ľadom a keď sa mi ju podarilo otvoriť, tak som si aparát radšej nechal na krku. No to som nemal robiť, lebo potom sa on pokryl ľadom a pred každým fotením bolo treba oškrabať nechtom predný ochranný filter a rýchlo odfotiť, kým zase nezamrzne. Šťastie, že vysúvanie objektívu mám ručné a pri eletrickom by určite zlyhalo. Ľadom sa pokryla aj kapucňa na bunde a keď som trochu pohol hlavou, zhrmotalo to ako kus plechu. „Zdá sa mi, že hrmí“, vravím ostatným. Po tejto poplašnej správe všetci pridali do kroku a hneď sme boli hore. Osnica má výšku 1363 m, no na vrchole sa nedalo pre zlé počasie ani dlhšie oddýchnuť a preto bolo lepšie rýchlo zostúpiť do pásma lesa. Na druhú stranu bol však chodník strmý a zľadovatelý, no nikomu sa nechcelo vyťahovať mačky z batoha, lebo sa to dalo obísť po tráve.
Cestou stretáme dvoch turistov a dvoch bežcov, ktorým nevadilo ani zlé počasie. Ďalej pokračujeme cez Strungový príslop a Maguru, kde je lyžiarske stredisko Lučivná. No hlavný vlek obchádzame a ideme iba popod menšie bočné a neviem, či ešte vôbec bývajú v prevádzke.
Zbytok cesty som rozmýšľal, či je na salaši výhodnejší Skylink alebo Digi.
Po 5 a pol hodine prichádzame do Párnice a tak máme za sebou prvú zimnú túru a môžeme zakončiť známym českým: „ Bylo to hezký, akorát nebylo nic vidět“.
