Východiskom bola obec Žehra. Najprv sa išlo po lúke, no o chvíľu sme sa ocitli v krásnom borovicovom lese. Cez tento bolo treba vykľučkovať na vrchol planiny, kde sa modreli trnky a pásli kravy. Čochvíľa sa však znovu vnoríme do lesa a ocitneme sa v malom skalnom meste. Je to taká zmenšenina známych českých skalných miest. Dokonca tu boli aj nejakí horolezci. Dreveník je travertínová kopa tvaru stolovej hory, vytvorenej z prameňov minerálnych vôd na tektonickom lome. Vznikol spojením viacero vápencovo - travertínových kôp (Pažie, Kozia, Ostrá hura). Je najstarším útvarom svojho typu v okolí Spišského Podhradia a najväčšie travertínové územie na Slovensku. Medzi veľký počet skalných útvarov patrí roklina „Peklo“ alebo skalné mesto „Kamenný raj“. Na jeho svahoch sa nachádzajú 3 jaskyne.
Z lesa sme vyšli znovu na lúky a rovno pred nami sa zjavil majestátny Spišský hrad. Je to zrúcanina, ktorá zaberá vrchol travertínovej kopy Spišský hradný vrch. Svojou rozlohou 3,9 ha patrí medzi 6 najväčších hradných súborov Slovenska a je v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Travertínová kopa s nadmorskou výškou 634 m sa vypína dvesto metrov nad okolím, bola obývaná takmer bez prerušenia od 5. tisícročia pred Kr. až po spustnutie hradu v 18. storočí. V roku 1437 zomrel kráľ Žigmund Luxemburský a kráľovná Alžbeta Luxemburská povolala, na ochranu záujmov svojho syna Ladislava, bratrícke vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Ten po ovládnutí okolitého územia sa zameral na dobytie hradu. K najbohatšej šľachte patrili aj Zápoľskí, majitelia početných panstiev a hradov. Za bojové zásluhy a vernosť panovníkovi im hrad daroval v roku 1465 Matej Korvín. Spišský hrad, ktorý sa v prvej polovici 16. storočia stal predmetom vnútorných sporov, často menil majiteľov. Napokon pripadol novému rodu, Turzovcom. Kráľovským rozhodnutím sa napokon Spišský hrad dostal v roku 1639 do vlastníctva nových a posledných majiteľov Čákiovcov, v ktorých majetku ostal až do roku 1945.
Stačilo prejsť malé sedielko a vyjsť kopčekom a ocitli sme sa v bráne hradu. V hornom hrade trčal žeriav, tak bolo zjavné, že tu prebieha rekonštrukcia a do všetkých, prevažne horných častí sa nedostaneme. Našťastie, hlavná veža bola prístupná. A tak po zaplatení údajne zľavneného vstupného (8€ pre dôchodcov) sa púšťame do prehliadky hradu, bez sprievodcu. Preto sa tu pohybujeme trochu chaoticky, ako ovce vpustené do košiara, ale za to sa aspoň netisneme všetci naraz do veže, kde sú úzke schody. Zhora je krásny výhľad po okolí, od Tatier až po tunel Branisko s vysielačom Rudník na vrchole. Pod nami sa rozprestiera Spišské Podhradie.
Fotografovanie na veži mi prekazili roje mušiek, ktoré sa na mňa vrhli ako na lajno na Dreveníku. Tam ich bolo na chodníku veľa, ale na ne nešli. Hrad je naozaj rozsiahly a dá sa tu pobehovať aj dve hodiny. Po občerstvení v reštaurácii na nádvorí, môžeme pokračovať ďalej.
Zo Spišského hradu sme sa presunuli do podhradia a prezreli si Spišskú kapitulu. Je to historické cirkevné mestečko, ktoré je dnes miestnou časťou mesta Spišské Podhradie. Zároveň je sídlom spišského biskupa a centrom Spišskej diecézy. História Spišskej Kapituly je spätá s vývojom cirkevnej správy na Spiši. V 11. storočí sa nachádzal neďaleko Spišskej Kapituly kláštor, založený pravdepodobne benediktínmi. Vznik Spišskej Kapituly súvisí so založením spišského prepošstva zrejme koncom 12. storočia. Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1235. Dominantou sídla je Katedrála svätého Martina. Spišská Kapitula sa od stredoveku rozvíjala ako významné centrum cirkevnej správy, vzdelávania a kultúry. Už v 13. storočí sa tu nachádzala kapitulská škola. Od polovice 17. storočia jezuitské gymnázium. Spišská Kapitula sa následne stala sídlom cirkevnej správy rozsiahleho územia zahŕňajúceho Spiš, Liptov a Oravu. V rokoch 1819 – 1950 tu existoval prvý slovenský a uhorský ústav pre výchovu učiteľov základných škôl. V rokoch 1815 – 1849 tu bolo bohoslovecké učilište.
Tesne za kapitulou sa nachádza krížová cesta, zvaná Jeruzalem. Prechádzame lúkami s miernym stúpaním a nachádzajú sa tu kaplnky, ktoré sú od seba dosť vzdialené. Posledná z nich stojí na kopci zvanom Sivá brada. Je to vlastne travertínová kopa, z ktorej vyviera minerálna voda. Hlavný prameň je však umelo navŕtaný a voda z neho tečie v určitých intervaloch a silno buble a vystrekuje do výšky.
Potom pokračujeme po ceste ku Spišskému salašu, kde sa dá najesť a napiť, no je tu veľa ľudí a ťažko nájdeme miesto na sedenie. Odtiaľto nás odviezol autobus späť do Žehry, kde sme si ešte pozreli kostol z 13. storočia, zo sprievodkyňou. Sú v ňom zachované frezky na stenách a bohato zdobené oltáre. Tento kostol slúžil aj panstvu zo Spišského hradu.
