Najprv sme sa vyviezli autobusom nad Malatinú do výšky 840 m a odtiaľ už pešo, ale prevažne nadol, až na nejaké malé prevýšenia. Z autobusu vystupujeme ešte za šera a nevšimol som si, že na objektíve mám nasadenú makro šošovku, ktorá umožňuje fotiť na krátke vzdialenosti. A tak sa mi nedarilo na väčšiu vzdialenosť zaostriť v domnení, že aparát zamrzol, lebo bolo okolo mínus 6 stupňov. Vyplodil som len obrázok na okrajoch neostrý. Malo to ale výhodu tú, že tí, čo tam chceli byť inkognito, si stali nakraj.
Až keď sa trochu rozvidnelo, zisťujem čo je vo veci. Zatiaľ sa aspoň Choč lepšie vyfarbil pri východe slnka.
Tým, že chodník smeroval prevažne dolu kopcom, všetci nabrali tempo a videl som len ich chrbty. V doline sa objavila Osádka, čo je partizánska obec pod Chočom.
Na Kubínskej holi už zasnežujú, no dnes si ešte nezalyžujeme, aj keď je december.
Aj v Malej Fatre sa už rozvidnelo, až tam však nejdeme, na Rozsutci sme boli pred dvoma týždňami.
O chvíľu si slnko našlo aj nás a kľudne si vykračujeme po rovine, ako za Dunajskou stredou. Takto prídeme až ku kaplnke sv. Vendelína. Tu sa zvyčajne robí prestávka na doplnenie kalórií, no niektorých skôr láka blízky hotel, kde by si radšej dali rannú kávu.
Na značke je mylne napísaná výška, v skutočnosti to nie je ani 800 m. To je len pre oklamanie nepriateľa, lebo okolo Srňacieho sa často pohybovali partizáni.
Srňacie v rannom slnku.
Stolička Yetiho, ktorého stopy boli na ceste v blate.
Ostrá skala.
Ešte raz Choč. Z tejto strany sa zdá, že naň len tak hocikto nevyjde.
Zaujímavé je, že mráz kreslí na okná bielym, no na betón čiernym.
Pred hotelom nám tanečníci nechali odkaz.
Aby sme po rannej káve, či pive nezaháľali, prejdeme ešte Vyšnokubínske skalky.
Vedľa sú ešte Medzihradské skaly.
Ukázali sa aj Roháče, ktoré boli doteraz v protisvetle.
Posedenie na Tupej skale.
Hrebeň Ostrej skaly.
Dolný Kubín.
Vyšný Kubín.
Skala zvaná Jánošíkov stôl.
Leštiny a Osádka.
Povestná borovica pri kríži, ktorú som už len ja odfotil možno tisíc krát.
