
Kedysi, že vraj, vlak pokračoval aj do Roháčov, až po dnešný skanzén, no úzkokoľajnú železnicu vzala veľká voda aj s parnou lokomotívou. Z týchto časov asi pochádza zvyk, že ľudia hádžu do potoka staré práčky a sporáky s vedomím, že keď voda vzala rušeň, vezme aj toto. Problém je len v tom, že niekedy treba čakať aj sto rokov. Tak nám teda zostalo, zatiaľ ísť pešo. Podbiel nie je taká obyčajná obec, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Hneď prvý zaujme železný most, ktorý je akoby zložený z troch rôznych kusov. Možno by sa zišiel už postaviť aj nový, no nakoniec starý nedovolia zbúrať úradníci, s tým, že je to historická pamiatka. Rýchlosť je obmedzená na 5km, čo nám pri chôdzi vyhovuje.


Na druhom brehu zase zaujmú staré drevenice, ktorých sa zachovalo vyše 60, čo je tiež raritou. Nikdy som však nevedel, prečo je na priečelí pod strechou symbol slnka a kalichu. Slnko vraj používali starí kelti a kalich protestanti. No Podbiel je katolícka obec. Ja by som si to skôr vysvetlil tak, že keď ráno vyjde slnko, dáš si za pohárik.






Ďalej nám zastavil kamarát na motorke a že pre tých čo sa nezmestia do sajtky príde na tanku. No nakoniec sme šli autobusom, lebo škoda je zničiť aj tak už dosť nahlodanú cestu.

Na konci Podbiela bol už kedysi dávno priemyselný park. Bola tu papiereň, železiareň, parná píla, pivovar a liehovar. No teraz sa tu vyrábajú nealkoholické nápoje. Škoda. Možno aj preto, lebo niekde pod Červenou skalou našli skamenelého človeka. Ja som tam kedysi videl len slimáka, no poriadneho.


V Podbieli naozaj kadečo bolo, aj lietadlo. No ale históriou sa budeme zaoberať niekedy keď nebudeme vládať vyjsť na kopec. Teraz sa budem venovať turistike. Z okna autobusu som však odfotil Františkovu hutu z roku 1836 a nechtiac pred ňou bociana.


Začíname od Zverovky Látanou dolinou, už pomerne vo veľkej výške, aj keď sme dokopy ešte nič neprešli. Potešilo ma, že pôjdeme lesom a vyhneme sa úpeku na slnku. Naviac minieme aj dav ľudí, pretože táto časť je menej navštevovaná. No po chvíli les začal rednúť a zmenil sa na novodobý slovenský les, ktorý sa delí na zásahový a bezzásahový.




Nosánik. Bolo ich plno po ceste, asi sa vyhrievali na asfalte.


Tu končí asfaltka a pokračujeme lesným chodníkom. Navôkol je konečne pravý les s machmi a papraďmi, taký ako býval kedysi.







Jednokvietok veľkokvetý. Vzácny druh, ktorý rastie popod nohy ukrytý medzi skalami.






V polovici strmého stúpania je výdatný prameň vody, studenej, akoby vytekala z ľadovca.



Po chvíli les končí a spoza kopca začína vykúkať hlavný hrebeň Roháčov.




Tri kopy.

Pachoľa a Spálená.

Ostrý Roháč.

Volovec a Rákoň.

Smutné sedlo.


Po vyše dvoch hodinách prichádzame na Lúčnu. So svojou výškou 1653 m to je menší kopec, ako býva zvykom v Tatrách, ale výhľad z neho je dobrý. Nachádza sa na hranici s Poľskom a preto tu ľudia putujú hlavne z tejto strany. Volajú ho Grzeš.

Pohľad do Poľska s dominantným skalnatým Kominiarskim vrchom. Na ten však značka nevedie. Podobne je to aj s Osobitou, ktorá tróni na druhej strane tentoraz slovenskej. Pôvodne sme sa chceli popod ňu vracať späť, no nakoniec, pre krátkosť času, pôjdeeme tou istou cestou, ako nahor.


Vzadu Giewont.

Kominiarski vrch.

Kriváň.





Z Lúčnej sa dá prejsť hrebeňom na Rákoň, no dnes nejdeme, lebo náhodou sa môžeme šmyknúť do Poľska a dajú nás do karantény.

Roháčsky hrebeň od Volovca po Skriniarky.

Pachoľa až Brestová.

Tri kopy až Brestová.

Tri kopy a Baníkov.

Tri kopy a Hrubá kopa.

Baníkov.


Časť Podbiela.

Osobitá.

Jakubiná a Deravá.

Bystrá a Klin.

Bobrovec.



Pohľad do Poľska.



Osobitá a v diaľke Babia hora.


Oravská priehrada.

Babia hora.

Oravice.

Vitanová.


Suchá hora.


Chocholov v Poľsku.



Skriniarky.

Možno by sme vydržali na vrchole aj dlhšie, lebo počasie sa naozaj vydarilo. No bolo treba ísť dolu, aby sme stihli autobus. Za celý deň som nafotil asi 380 obrázkov, no paradoxom je, že Lúčnu na nich nikde nevidno. Však ako by mohlo, keď sme na nej stáli.



Hadovník väčší.


Cestou nadol sme sa zastavili na chate nižnianskych turistov a príjemne si oddýchli pri vodopáde.


Silenka červená.

Stará turistická mapa.


Tesne pred cieľom je ešte studnička, no málokto sa tam zastaví, keď už je chata na obzore.

Odstrašujúci les, ešte že sme tadiaľ nešli.


Dnešný cieľ – Chata Zverovka. Aj odtiaľto sú ešte pekné výhľady na Roháče.






Cestou z okna autobusu som ešte stihol odfotiť Mačacie skaly, ktoré sa tu objavili len nedávno, po vyrúbaní lesa.

