Touto oblasťou sa pred dvoma rokmi prehnala veterná smršť, následkom čoho ostalo na zemi ležať množstvo stromov. Na rozdiel od doliny, ktorá bola úplne nepriechodná, Prosečné to zasiahlo len čiastočne.
V poslednú novembrovú nedeľu sa s kubínskymi turistami vydávame na tento kopec ráno, ešte za tmy, z Malatinej.
Snehu je ešte málo, no so stúpajúcou výškou ho pribúda. Krížom cez lúky sa dostaneme na lesnú cestu, ktorá nás privedie až ku známej pajte.
Potom sa treba po zelenej značke dostať k ústiu Prosieckej doliny. Táto značka pokračuje až na vrchol Prosečného. O chvíľu sa však stráca v lesnom poraste, no my vieme, že treba ísť len hore a nikomu sa nechce ju hľadať.
So stúpajúcou výškou sa dostávame medzi pováľané stromy, ktoré treba buď preliezť, podliezť alebo obísť. Nejhoršie je, že sem-tam musím liezť štvornožky, lebo „kačáky“ sa už v mojom veku nedajú využiť. Čínske zimné maskáče síce nepremokli ale rukavice sú o chvíľu ako mokrá handra.
Konečne nás poteší prvý výhľad z hrebeňa, no zároveň je to smutný pohľad na tisíce pováľaných stromov smerom do Prosieckej doliny.
Pohľad na Osobitú.
Po zdolaní posledných prekážok nás čaká nádherná zimná idylka. Len vyzdobiť niektorý zo stromov a rozbaliť darčeky.
Z vrcholu vidíme aj Liptov so svojou Marou, no bohužiaľ pomaly nám obrazovka zarastá stromami a nabudúce možno už nič neuvidíme.
Pôvodne bolo v pláne aj Veľké Borové, no vzhľadom na časovú stratu ho dnes vynecháme a vraciame sa, teraz už po čiastočne prerezanej značke, späť do Malatinej.
Spätný pohľad na Prosečné.
