Tradične sa stretáme ráno na chate Kuzmínovo a bez lyží. Z ubúdajúcim snehom ubúda aj počet zúčastnených, no ešte stále nás je dosť.
Hore kopcom sa nám ide lepšie, ako s lyžami, nemusíme robiť ani stromčeky. Na prvý pohľad sa zdá, že by aj snehu bolo, no niekde nie je. Vlado bol totiž deň predtým na prieskume s lyžami a doniesol ich zablatené. Podobne to robia aj potkany, že toho najstaršieho pošlú preskúmať terén.
Výhľadu z vrchu Kuzmínova nám bránia stromy a dávno tu mohla stáť rozhľadňa, veď dnes ju už pomaly majú aj v rómskej osade. ( Plastovú). Kubín zaspal na vavrínoch a stále tu stojí len hrdzavý stožiar.
V lese bol niekde aj ľad. Tu by sa zišli zase korčule. No to by sme sa museli každú chvíľu prezúvať.
Pri drevenom smerovníku „Vrchy“ zvyčajne robíme skupinovú fotku, no šťastie, že to nebolo pred pár dňami, keď tu padol veľký strom. V poslednom čase stromy padajú častejšie ako sneh.
Poruba a Veličná.
Hrdoš.
Tie bodky, to nie je špinavý papier, ale lyžiari na Kubínskej holi.
Po jasenovskej rovine prídeme k búde, ktorá patrí Porubäncom a tu sa už vo veľkom pečie slanina. Dajú nám ochutnať trochu rumu, aby sme sa znovu presvedčili, aké je to zlé a karcinogénne. Niekedy sa tu hralo aj na hudobných nástrojoch, teraz zábavu zabezpečil blútut reproduktor. Toto keby niekedy bolo, nebolo by treba rozhlas po drôte. Preto sa aj folklór na dedinách udržal tak dlho, lebo tam blútut dorazil neskôr.
Stretol som tu aj kolegu z roboty, ja som na dôchodku a on na PN. Ďalej pokračujeme na Hrádok ( nie Liptovský, ale Komjaťanský).
Po ceste bol pripravený aj hrob, keby niekto umrel.
Na Hrádku stojí drevená pyramída, stojíme tam aj my, lebo ďalej nejdeme. To je koniec kratšej trasy. Dlhšia vedie ešte do Komjatnej, ale tam dnes asi nejde nikto. Naposledy tam mali aj tak zlú borovičku. Podľa mapky by sa malo ísť späť cez Porubu, no radšej ideme tou istou cestou.
Otec Rozsutec a dcéra Osnica.
Roháče a Vyšný Kubín aj zo skalkami.
Na dube je červená značka, no v mape nie je žiadna.
Kubín aj s atramentovou Oravou.
