V poslednej dobe býva zima akási lenivá, najprv prichádza len do hôr a tak sa dajú využiť pekné, ešte jesenné dni, na prechádzku po dolinách Chočských vrchov. A tak v jedno ráno vyrážame z Malatinej a chceli by sme zdolať dve najkrajšie – Prosiecku a Kvačiansku. Okrem zasneženého Choča vidno aj Malú Fatru s dominantným Rozsutcom a po polhodinke vykuknú spoza malatinských lúk aj majestátne Roháče. Nedá nám aby sme sa nezastavili a chvíľu sa porozhliadli po ostrých vrcholcoch Sivého vrchu či Salatínu. Spolu s rozľahlými pasienkami vytvárajú úžasnú scenériu krajiny voľnosti a slobody ako vo westernovom filme. Len nasadnúť na koňa a popreháňať sa po lúkach. Stará pajta nám pripomenie naopak tie naše filmy, čo sa tu nakrúcali, Perinbaba či sokoliar Tomáš. No musíme ísť ďalej, lebo dni sú už krátke a máme pred sebou dlhú cestu.
Choč.
Rozsutec.
Stará pajta.
Po chvíli je tu už ústie Prosieckej doliny. Tam však ešte nejdeme, najprv je na rade Borové. Kríž je predzvesťou, že dedina je blízko. Pár metrov a vítajú nás už drevené chalúpky. Po krátkom oddychu zamierime do Kvačianskej doliny, kde sa cesta zužuje pomedzi skaly. Svojim hukotom sa hlásia prvé vodopády zarezávajúce sa do vápencov. Viditeľné sú len zhora z cesty pomedzi stromy. Na ten najväčší sa však dá vyliezť po rebríku, treba len zísť nižšie a odbočiť z cesty.
Veľké Borové.
Na rad príchádzajú ďalšie skvosty, tentoraz nie prírodné ale vytvorené ľudskou rukou – vodné mlyny na Oblazoch. Vody je tu dostatok, veď sa tu zlievajú tri riečky. Hutianka, Borovianka a Ráztočianka.
Kedysi sa obyvatelia tohto kraja len tak neprechádzali po horách ako my, ale museli využiť všetky prírodné zdroje k svojej obžive a uľahčeniu práce. Okrem mlynu na obilie tu bola aj píla. Tá je už obnovená a dobrovoľníci či nadšenci, čo tu pracujú, chcú postupne uviesť do prevádzky celý komplex mlynov tak ako to fungovalo niekedy dávno.
Z Oblazov pokračujeme po lesnej ceste v šuštiacom lístí a je až neuveriteľné predstaviť si, že tadiaľto niekedy chodili aj autá. Na niektorých miestach sa dá pozrieť dolu do doliny, kde v závratnej hĺbke sa hadí potok Kvačianka. Okrem nás sa naň díva aj kamenná tvár Jánošíka. Čoskoro je tu vstup do doliny, išli sme totiž zhora nadol. Teraz nám treba pretraverzovať k jej susedke – Prosieckej . Cestou sa už otvára výhľad na Liptov s veľkou priehradou zvanou Mara.
Kamenný Jánošík.
Kvačany.
Sivý vrch.
Hneď na začiatku Prosieckej doliny sú kamenné vráta a neodmysliteľný zurčiaci potok. Ten však netečie celou dolinou ale popod ňu a až v dolnej časti sa zničoho nič objaví z útrob zeme v podobe vyvieračky. Celú dolinu lemujú biele vápencové skaly, týčiace sa vysoko nad hlavami. Niektorí ľudia ju považujú za najkrajšiu na Slovensku.
Vyvieračka.
Prosečné.
Po dlhšom miernom stúpaní sa dostávame do oblasti Červené piesky, kde je odbočka vľavo k vodopádu neznačkovaným chodníkom. Hukot vody naznačuje, že dnes máme šťastie, pretože tento vodopád v suchom období vôbec netečie.
Nasýtení pohľadmi a osviežení vodou trieštiacou sa o skaly, vrátime sa na rozcestie pokračujúc k záveru doliny. Ten je už strmý a treba ísť aj po rebríkoch. U miestnych ľudí sa povráva, že tadiaľto šla aj vozová cesta, vraj o tom svedčia železné šíny čo tu zostali. Túto časť doliny medzi sebou voláme aj suchý Slovenský raj. Voda, ktorá tu tečie len na jar, vymlela v skalách zvláštne misky s priliehavým názvom - Čertove kotly.
O chvíľu opúšťame skalné útvary a sme opäť na lúkach s cestičkami, čo vedú spať do Malatinej.
Sivý vrch.
Malatiná
