My miestni dobre vieme kadiaľ tam máme ísť ale cudzinec by tam ťažko trafil, pretože na takéto atraktívne miesto bohužiaľ nevedie žiadna turistická značka. Ekumenický kríž, bradlové skaly, slovanské hradisko, toto všetko na jednom mieste. Keby to bolo niekde v Čechách, tak by sme kľučkovali pomedzi informačné tabuľe a tu? Načo, aj tak by ich zničili vandali. Však do Európy môžeme ísť aj papierovo, niečo preinvestujeme, niečo vypijeme a zapíšeme do kroniky. A ľudia nech idú kade chcú, však je demokracia. Zato cyklotrás máme požehnane, čo sa naposledy v okolí vyznačili. Tabúľ tristo a cestičky, vyložene cyklistickej, ani kilometer. Nech sa skúsia tí čo strihajú pásky previezť s rodinkou na bycikloch po zvážniciach okolo Šípu či Choča. Myslím, že s tým blatom si neporadí žiadna umyvárka v okolí. Tak bicykel nechám ďalej hrdzavieť a vydávam sa pešo pomedzi smrečky na Banisku. Cestou stretávam nejakých horolezcov a inak nikoho. Na kopčeku nad sídliskom sa vždy pozriem dozadu, aby som si odfotil Rozsutec, ktorý sa vynorí za Kuzmínovom. Zo žiadneho miesta v Kubíne ho totiž nevidno. K nemu pridám ešte zamrznutý Choč, kým sa nestratí v oblakoch.
Banisko.
Rozsutec.
Choč.
Potom sa už zastavím iba pod krížom s borovicou, z ktorej naposledy asi vietor polovicu odčesol. Veru škoda jej, je to najfotogenickejší strom v šírom okolí. Za obzretie stojí ešte samostrihacia lipa, kúsok opodiaľ.
Borovica pred pol rokom.
Lipa.
To už som blízko brány, ktorú tu vybudovali ešte v dobe bronzovej. Bola súčasťou valu, či opevnenia predhistorického hradiska. Bližšie informácie som bohužiaľ na internete nenašiel a knižnica bola zatvorená pre rekonštrukciu.
Po prekročení brány nás čakajú už len krásne výhľady na Dolný či Vyšný Kubín a okolité kopce. Samozrejme zaujímavé sú aj výbežky vápencových skál na ktorých vlasne stojíme. Môžeme dokonca vliezť aj do nich, napríklad do medvedej jaskyne.
Nemenej pekné sú aj tunajšie kvety. Poniklec síce už nekvitne ale zastupujú ho nezábudky.
Skaly zas ponúkajú cesty rôznej obtiažnosti pre horolezcov.
Teraz už len prebehnúť po moste na susednú Ostrú Skalu. Takýto nápad, podľa povesti, dostal dávny obyvateľ týchto skál a údajne so svojím bratom tu postavil remenný most. Či je to pravda to asi nezistili ani archeológovia. Pri pohľade spomedzi skaliek sa mi to však zdá nereálne, aj keď horolezci tu lano mávajú natiahnuté.
Ja si to radšej prejdem po vlastných.Na Ostrú skalu to nie je ani tak ďaleko, zbehnem medzi ne a hore som za osem minút. Odtiaľ je pekný výhľad na Leštiny a Srňacie.
Srňacie
Roháče sa akosi zahalili do oblakov. Takto ich bolo vidno pred mesiacom.
Z Ostrej skalky potom pokračujem hrebeňom do Leštín, je len škoda, že cesta ktorá tade vedie je prerušená rozoraným poľom a nevedie ním žiadny chodník. Túto jar je tam vysiate obilie, tak som sa prešmykol po koľaji od traktora ale niekedy sú tu také brázdy, že prechod je možný iba na tankoch. Je to ďalšie poleno pod nohy turistike.
No a na záver cesty, hlavne tí s hriešnou dušou môžu v Leštinách navštíviť drevený kostolík.
Ja som išiel ešte späť pešo po ceste, aby som si obzrel aj zdola, kde som to vlastne bol. Škoda, že tak pekným skalám zavadzajú stožiare. No ale svietiť musíme.
A takýto bol pohľad na skalky z Leštín pred dvoma týždňami.
