V kalendári svietila trinástka a začalo to tým, že ráno sa pre aktualizáciu systému nedali posielať SMS správy a preto sa nedalo uzavrieť ani poistenie cez SMS. Dúfal som len, že iná smola nás už v ten deň nepostihne. Východiskom bola obec Jalovec pri Liptovskom Mikuláši. Keď nás autobus vysadil pri nejakej drevenej zvonici, museli sme sa orientovať len podľa kopcov, žiadny smerovník tam nebol. Neskôr sa objavila žltá značka, potom bolo treba preskočiť potok a prejsť cez akési pionierske a skautské tábory. Celý úsek až po ústie Jaloveckej doliny mi pripadal ako hra na hľadanie značky už v spomínaných detských táboroch.
Tu už sa konečne dostávame k normálnemu značeniu a pokračujeme úzkou dolinou popri potoku, ktorá na rozdiel od iných nemá cestu, kde by sa dalo ísť čo len na bicykli.
Horec luskáčovitý
Jalovecká hora
Na konci Jaloveckej doliny odbočujeme do ďalšej, zvanej Parichvost. Je smutne známa tým, že tu zahynul v r. 1995 v deň svojich menín Josef Vavroušek so svojou dcérou. Toto miesto je dosť málo navštevované a okrem dvoch poľovníkov sme tu nestretli nikoho. Aj keď nás obklopuje pekná nenarušená príroda, je trochu škoda, že polovicu krásneho slnečného dňa strávime v tieni lesa. No po dvoch hodinách chôdze sa otvárajú prvé výhľady na končiare Roháčov a zdajú sa oveľa vyššie, než je skutočnosť.
Aj keď tento rok je chudobný na huby, objavila sa takáto krásavica. Naproti tomu tu je veľa brusníc, tie tu však asi nikto nezbiera.
Mních a Babky.
Nikdy by ma nenapadlo, čo dokáže znepríjemniť cestu nahor. Je to vrbica úzkolistá, zvaná ivanov čaj, z ktorej páperie sa tisne rovno do nosa.
Osvieženie v potoku. Vody je tu dostatok až tesne k vrcholu a vôbec ju netreba niesť v plastových fľašiach. No pre istotu som zo zvyku nejakú zobral.
Závraty.
Pohľad späť do doliny, v diaľke sa objavil aj Choč.
Príslop
Pohľad na Liptov.
S pribúdajúcou výškou je chodník čoraz strmší a celá trasa je náročnosťou podobná výstupu na Kriváň.
V diaľke Rozsutec.
Ešte aj v takejto výške sa dá nabrať voda.
Liptovská Mara.
Hrubá kopa.
Spálená.
Pachoľa.
Oravská priehrada.
Sivý vrch.
Osobitá.
Na vrchole Baníkova.
Gievont.
Kriváň.
Pozostatky z pyramídy, ktorá stála na vrchole. Takto to vypadalo v roku 1976.
Ostrý roháč a Plačlivô.
Baranec.
Volovec so 4.plesom.
Kvôli časovej tiesni som musel cestou dolu, kde sa dalo bežať, lebo autobus nepočká. Celkove mi to trvalo 7 hodín, z toho 5 hore a 2 dolu. Padol aj taký návrh, že nabudúce pôjdeme jedným autom na Liptov a druhým na Oravu a na vrchole si vymeníme kľúče.
Tri kopy.
Roháčsky vodopád.
Oproti Liptovu bolo na oravskej strane ľudí ako na jarmoku a počet áut sa rovnal počtu stromov.
V Podbieli sa drevená architektúra stále čoraz viac vynovuje.
Pekný deň je za nami.
