V posledných rokoch sú však zimy miernejšie a tak sa dá, vydať sa aj v decembri na neskorojesennú prechádzku. Aj v nedeľu, keď horela tretia adventná sviečka, žiadny sneh z okna nebolo vidno. Iba kdesi na najvyšších vrcholcoch sa leskol pri zapadajúcom mesiaci. V pláne bol Šíp a ten nie je až taký vysoký, tak nebolo čoho sa obávať.
Z druhej strany za Chočom už vychádzalo slnko, čo veštilo, že možno bude aj pekne.
Na stanici nás bolo 13, aj s bezdomovcom, čo objímal prázdnu fľašu od Milenky. Schovali im aj lavičky, tak spia na zemi.
Bolo treba zase zacestovať do Kraľovian, to je taká, mierne povedané, ošumelá stanica, že len rýchlo vyjsť vonku a obzerať sa radšej po kopcoch. Ten skalnatý vľavo, to je práve on.
Odtiaľto však značka nevedie, no prezradím jedno tajomstvo, je označená bielymi srdiečkami. Treba sa len nenápadne prešuchnúť po železničnom moste, lebo ten pre peších v Dierovej zavreli a tak by sme sa na Liptov ani nedostali.
Krásnym bukovým lesom sa dostaneme na križovatku lesných ciest. Treba si vybrať tú najhoršiu, ako v rozprávke. Je to stredná cesta a zavedie nás do osady Podšíp.Kto nestihol v lete, môže si ešte teraz nazbierať huby do kapustnice.
Kopa – tam sme boli minule, keď pršalo.
Žobrák
V osade Podšíp nás vítajú zasnežené drevené chalúpky, no niet tu ani živej duše. Chalupári tu prebývajú väčšinou len v lete. Hlavne tu chýba Lacko Chorvát, ktorý sa zaslúžil aj o vybudovanie nového chodníka.
V pozadí Stoh.
Ideme teda týmto chodníkom, keď už ho vybudoval, aj keď poniektorí stále ešte využívajú starú cestu skalami. Spočiatku sa ide mierne do kopca a čím ďalej, tým strmšie. Pamätám si že sa tam v lete ľudia šmýkali ako kamióny na snehu s letnými pneumatikami a tak som čakal, čo bude v zime. Kupodivu sa išlo lepšie, lebo sneh bol trochu primrznutý.
Po absolvovaní tohoto chodníka už vôbec netreba chodiť do sauny, človek sa spotí zadarmo. Svoj podieľ má na tom aj skoro zbytočná zimná bunda ale aj počasie, ktoré sa mení k lepšiemu. Kto to mohol vedieť. Teraz si môžeme vychutnať Šíp a okolie v plnej kráse.
Vo Fatre už obloha zmodrela, v ceste sa objavil ďalší hríb, tentoraz kamenný.
Po vyše dvoch hodinách prichádzame na západný vrchol s krížom. Vďaka slnečnému počasiu je tu veľmi príjemne a výhľad máme tiež vynikajúci. Choč, Ďumbier, Rakytov a ďalšie nespočetné kopce.
Ďumbier
Stankovany a Váh
Roháče
Nízke Tatry
Toto však nie je ešte všetko. Čaká nás prechod skalným mestom na druhý, východný vrchol, kde sa nám otvoria pohľady na Malú Fatru.
Mních
Brána
Výhľad až do Polska
Najkrajšie sa dnes vyfarbil Stoh.
Rozsutec
Lysica
vpravo Osnica
Malá Fatra
chrbát Šípu
Tento kopec bol už tak ďaleko na poľských hraniciach, že ani neviem, čo to je. Za ním vpravo je ešte jeden s vysielačom ale to už je na hranici viditeľnosti.
Poludňový grúň
Chleb a Hromové
Rakytov
Choč
Západné Tatry, úplne vpravo vykúka Kriváň
Rovná skala s jaskyňou
Neviem prečo turisti sú zvyčajne v červenom, ale ja si to vysvetľujem tým, že aby ich nezastrelili poľovníci.
Martinské hole
Tu stretávame ďalšie dve turistky, tie však idú tak rýchlo, že ich dobehneme len keď idú oproti.
Pomaly sa zberáme do doliny, aby sme všetko nevypozerali. Málokto by uveril, čo všetko vidno z 1170 m vysokého kopca. Ešte cestou do Žaškova natrafíme na skalu s podivným menom – Hrubý Janko. Je tu toho viac ale zbytok necháme na leto, lebo o jednej nám ide autobus, ktorý len tak-tak stíhame. Celkový čas aj s oddychmi 4h, 10 min. To aby nám nestihli namoknúť topánky.
