Najprv si nachádzam dobré miesto na fotenie tesne pod Drapáčom, lebo hore bola hmla a tu ešte všetko nezahalila. No po chvíli mi okoloidúci oznámili, že štart je o polhodinu neskôr, kvôli sviatku, čo sa slávil v kostole. Hromadný štart by ich vyrušoval. Tak som sa pobral pomaly na Drapáč, kde bola občerstvovacia stanica a počkal si na prvého bežca. Už po viackrát to bol Jožo Hlavčo, ktorý bežal, akoby to nebolo ani hore kopcom. Keď sa mihlo okolo mňa vyše sto ľudí, mal som v pláne ísť dolu a pohľadať pleso na Choči, čo je vyznačené v starých mapách. No cez hmlu zrazu preblesklo slnko a tak v sprievode posledných bežcov predsa len mierim na vrchol. Treba sa držať výroku v rozprávke „Soľ nad zlato“, že „nic nesmíš dělat napùl“.
Choč zahalený v oblakoch.
Sólo štart pri kostole vo Vyšnom Kubíne.
Šikana na trati.
Po tri a pol kilometri prichádzam len pod Choč a trvalo mi to vyše pol hodiny. Bežci by už boli skoro hore, traťový rekord je 43 minút. Je to pre mňa neuveriteľné a musím zistiť, kadiaľ vedie tá skratka.
Dokonca aj tadiaľto treba bežať, leda že štvornožky.
Tesne pod Drapáčom, aj tu už úraduje kôrovec.
Zatiaľčo na Slovensku je bežná otázka: „Pivo alebo borovička?“, tu sa pýtali: „Voda alebo jonťák?“ Zrejme preto, lebo s dvoma poldeci v hlave by mohli zablúdiť. Prvý Jožo bol na Drapáči za 28 minút. No v tej hmle mi nestačilo ani ISO 2500, aj tak boli rozmazaní. Preto som sa rozhodol, že budem fotiť iba tých, čo bežia pomalšie.
Ide to aj s rukou v sadre.
Jonťák je dobrý aj na vlasy, aby ich nerozcuchal vietor.
Tempo som neudržal ani so 71 ročným Stanom a tak sa blížim k vrcholu sám a nikto mi nie je v pätách.
Zo žien bola najrýchlejšia Palová Alžbeta, ktorá vybehla hore za 1 hod. 2min. Spomínaný Hlavčo to dokázal za 47 min. 19 sek.
Časomerači mi namerali 2 hod. 14 min. V skutočnosti som však išiel 4 hodiny, aj s hodinovým oddychom na pol ceste. Preto vždy idem mimo súťaž. Nakoniec sa hmla rozplynula a otvorili sa pekné výhľady. Tí, čo bežali rýchlo dolu mohli chvíľu počkať, medajly by im nikto nezobral. Chvíľami sa síce znovu zatiahlo a dokonca som videl na oblakoch svoj tieň, čo sa nazýva vidmo.
Vidmo.
Liptovská Mara.
Vyšnokubínske skalky.
Poruba a Veličná.
Dolný Kubín.
Horná Orava.
Prosečné.
Malý Choč.
Hotel Choč.
Nakoniec som, kvôli rýchlejšiemu zostupu, šiel do Dubovej. Najlepšie by mi vyhovoval beh z Choča.
Malú Fatru bolo vidno až z autobusu. Možno dobre urobili Poliaci, čo išli hore až o pol tretej.
