Komplikáciou sa nám stávajú až vtedy, keď sa dostaneme do takej životnej situácie, v ktorej sa nás už bytostne dotýkajú. Hlavne, keď poslania (predsudky), ktorými sme nečakane zavalení, sú natoľko protirečivé, že všetky naše riešenia problému, ktorý sa vyskytol, sa dostávajú do konfliktu s tým, čomu sme spontánne a racionálne verili a o čom si intuitívne myslíme, že je správne.
Do akej miery je človek v tej spleti pravidiel a predsudkov vlastne slobodný, keď sa musí rozhodovať medzi menším a väčším zlom?
Odpoveď je veľmi individuálna a relatívna, pretože pre každého tzv. sociálna sloboda (ale aj akékoľvek iné formy slobody) znamená niečo iné.
Osobne si myslím, že človek je v tomto smere “slobodný” len do takej miery, do akej si to “dovolí” on sám. To čo sa niekomu môže javiť ako obmedzujúce, dokonca až dehonestujúce ľudskú dôstojnosť a šťastie, môže byť dotyčným chápané ako obetovanie sa za správnu vec, a teda jeho svojským prejavom vlastnej slobody a poslaním života (aj keď sny a realita sú si dosť vzdialené).
Otázka znie, môže byť takto konfrontovaný človek slobodný v pravom slova zmysle?
