S.neh O. S.neh

Na aute jazdím už nejaký ten piatok, ale snehové radovánky som poriadne ako vodič ešte nezažila a tobôž ešte nie na mojom aute, takže tohto roku „poprvé“. Odkedy ho mám, naučila som sa veľa radostných praktík, ako napr. vymieňať defekt, rozťahovať výstražný trojuholník, odťahovať auto, vymieňať žiarovky, jazdiť s prasknutou nádržou a podobne.Počas prvých dní nášho spolužitia s Fionkou (tak som pomenovala svoje zelené autíčko, pre prípad, že by sme ho chceli zjesť, pretože pomenovaní členovia rodiny sa nejedia) som prepadla mánii všakovakých čistiacich prostriedkov, vodičiek či krémikov na auto, ktorá zo mňa s postupním zisťovaním, že nie “všecko je dáno, co je psáno”, opadla.No pravé zadosťučinenie podpory chemických dodávateľov som zaznamenala až dnes, keď som vďaka mojej susedke-vodičke (za čo som jej naozaj vďačná) objavila “Rozmrazovač”. Prvé návaly tohtoročného snehu som riešila hravo, vystačila som si so škrabkou. Ešte aj rada skusenejších vodičov (samozrejme mužov), aby som ometala sneh metličkou, mi prišla neskutočne naivná, pretože so škrabkou predsa zo skla zmetiem všetko. A vykurovanie stojaceho auta? Och, plytvanie benzínom, keďže moja Fionka sa netrápi s tým, že by mala začať ohrievať vzduch v rozumnej dobe, ale sama sa rozhodne kedy a ako (to viete, žena).A práve preto, mi prišlo dnešné rano neskutočné hravé, ako vystrihnuté z filmu. Všetky autá boli zasnežené, len to moje iba trochu a z tej diaľky to vyzeralo, že moja úžasná škrabka, sa so sklami veľmi rýchlo pomazná a prvá fičím z parkoviska do práce... ach to sklamanie, že pod tou tenkou vrstvou snehu bola hrubá vrstva ľadu, sa nedá ani opísať.Hrdinsky som obišla všetky okná, veď na niektorom to „musí“ fungovať, a po niekoľkých pokusoch a divných pohľadoch vodičov, ktorí riešili podobný problém, som sa uchýlila k bodu dva, a to k naštartovaniu Fionky a vnútornému kúreniu (nejaký ľadík ma predsa nerozhádže).A vtedy sa to stalo. Z nášho vchodu vyšla suseda s chápavým úsmevom na tvári a s otázkou na perách:„Chcete sprej? Nenarobíte sa toľko a rýchlo to pôjde dole“„Nie, ďakujem.“ – pohotovo som odvetila. Veď mám škrabku a už kúrim a celkom sa to začína roztápať, len keby to tak dlho netrvalo.Myslím, že suseda vedela presne čo robí. Otvorila kufor, podala mi sprej, nasadla do auta a pohodovo odcestovala. Vravím si, asi osud, a tak som s posledných síl, so zmrznutými rukami, lebo rukavice som zabudla doma, začala obletovať okná a striekať na ľad ako sa len dalo.A výsledok? Už mám v kufri Fionky vlastný sprej a kolegovia z práce pravdepodobne tiež ;)