Piatok je tu tvorbou obdarený si v mysli vybral miesto kam chce ísť a bolo to, Poloniny, však to nie je nič náročne prejsť ich peši :)
Trasa ktorou pojdeme začína v Stakčíne (260 m.n.m.) pokračuje na Starinu cez Príslop nekonečným Kolbasovom, nečudujem sa názvu, dedinka dlhá ako čabajka, večer prichádzame do Uliča ráno pokračujeme síce s malou opicou po návšteve miestnych do Ubľe, pokračujeme cez Dúbravu, Ruský Hrabovec, Podhoroď až do Sobraniec.
Okolo jedenástej Stredoeurópskeho času vystupujeme v Stakčíne, káva?
Tradícia nepustí :) pýtame sa miestnych, kde si ju môžeme vychutnať, najlepšie nefalšovaný šinok - krčmičku, ktorá má tu správnu atmosféru, žiadne prezlečené pozlátko :) Naložený báglami na týždeň zbudzujeme pozornosť, nestihnem ani z chrbta zložiť a otázky padajú odkiaľ sme a kam chodžime? Smer Poloniny až do Sobraniec, tak si poďte dať pálenku na cestu, a ta samá situácia sa opakovala i keď sme druhý krát prišli vozítkom, tam každý chce piť, Rusnáci :) jeden decentne na pešo no a do druhej nech nekulháme, autom ni jeden.
Pokračujem ďalej na Starinu cestou sa kocháme Beskydským panteónom (spomienka na osobnosti, ktoré prispeli činnosťou k rastu Sninského regiónu) pri ktorom sa z lesa vynorili Germánsky ľudkovia v maskáčoch jedna Mädchen a dvaja Jungen, neváhame sa pozdraviť guter Tag :) Germáni bez slov ako prišli tak odišli :) boli vôbec živí?
Peškujeme si po asfaltke čo ma osobne nebaví, koho by aj áno, stromy vôkol jedna báseň no asfalt rozpálený des, cestičku vidím čo by teoreticky skratka mohla byť, trd, poľná cesta nás zaviedla pred bránu priehrady, ktorá píše Nepovolaným ........, aaa späť už len predrať sa pásom kopcovitým štvornožky na aasfalt, po dvoch zákrutách prichádzame ku vyhliadke na Starinu (340 m.n.m.).
Panoráme si dáme až na dosť podstatný detail, miestny obdivovači aby nezhodili cenné nazbierané tučiky zaparkovali tutaj pod vyhliadkou, ak by mohli parkuju priamo v nej :) lenivci plechový, miesto vyhradeného parkoviska. Nerozčulujem sa zachovám si chladnú hlavu a humorom dosiahnem vácej ako hnevomm, jes, šli preparkovať, ni slova nepovedali.
Panorámička fajnová idemo ďalej, trasa vedie popri asfaltke na Ulič, ne ne, tudy cesta nevede. Po chvíľke vidím ako sa otvára lesná cestička, tak teda po nej najlepšie až do Uliča, ktorá skončila po 20 m., nevadí ideme dľa vnútornej navigácie.
Vstupujeme s rešpektom k hore, ktorá nám otvorila náruč jej silná energia žiari, zrazu všetko utíchlo ani vtáčika nebolo počuť, žeby sa niečo veľké prechádzalo pred nami, možno? Zaujímavá atmosféra my stretávame zvedavé sŕňa, ktoré z diaľky pozoruje čo to tu jesto za novotu. Vymeníme si očný kontakt pozdravíme sa mladej slečne a ideme svojim smerom. Prišli sme na rázcestie zvieracej trasy jasne ukazujúca smer vľavo smerom na lúky ako sme neskôr zistili a druhá viedla hlbšie do hory, byť menej hodín idem ňou, treba počúvať vnútro, ktoré ukáže správnu. Cesta ktorá viedla hlbšie do hory mi nepríjemným mrazivým pocitom naznačila, teraz nie je vhodná chvíľa ňou ísť hoc viedla skrz na Ulič. Neskôr nám lesník, ktorého sme stopli pri Podhorodi, povedal v daný deň trasou, ktorou sme šli migrovalo 17 medveďov a medzi nimi bola medvedica s dvoma mladými, odpoveď je jasná prečo ma hora nechcel pustiť, keď si neskôr vybavujem polámané stromy, škrabance od pazúrov :) prechádzali sa malebnou prírodou ako my, pohodička vánok.
Na Poloninách sa mi najviac ráta, že každý briežok treba riadne vyšliapať a miestami nemajú konca s Veronikou i keď majú desiatky kilometrov berieme ich športovo, jedine čo mi robí starosť, že nám slnko dopraje cca 3/4 hod. svetla, dobré by bolo nájsť cestu asfaltovú, keďže noc otvára lesný bufet a vysvetľovať zvieracím stravníkom čo tu robíme bude sranda.
Vravíme si "hoc čo sa udeje, dopadne to v náš prospech" i tak jesto, po 30 minútach vidíme vežu kostolíka dedinky Príslop, nestihneme si ju veľmo užiť, vyťahujem foťák na pár záberov aj to sa nepodarili "i mistr tesař se někdy utne" prejde cca 5 min. a zastavuje pri nás autíčko s príjemný manželský párikom smerujúci do Runiny viezli si proviant na oslavu narodenín. Nás zvezú, nech si cestu skrátime, milé od nich. Vložíme naše obývačky ako nazvali bágle do kufra a veselo si debatíme odkiaľ a kam ideme. Srdečnosť ľudí, skláňam sa pred ňou, aký si, takých ľudí cestou priťahuješ. Cesta vozítkom ubehla rýchlo, spoznali sme ľudí, ktorý nám svojou energiou ostali v srdci.
Pokračujeme od rázcestia Runina - Ulič smerom cez Kolbasov, nočná prikrývka už zahalila kraj a odkryla hviezdnu oblohu, ktorá berie dych a ja nemám statív :) načo si ho brať veď doma sa má. Koooooolbaaaaasoooooov, nekonečne dlhá dedina a bez šinku / krčma, konečne po desiatich kilometroch asfaltkou, chodidlá spievajú ódy, o pár mesiacov neskôr povediac si, že cestou nikdy vácej sme dali 37 kilometrov po rozpálenej asfaltke na Morské oko a spať ku Zemplínskej šírave. Už vidíme vijúceho vlka symbol obce Ulič, plán nasledovný, ubytovať sa a zájsť na zaslúžené pivko medzi miestnych.
Po desiatej hodine večer prekročili sme hranicu dedinky Ulič (245 m.n.m.), nestihli sme kľúče prevziať od pána Starostu čo nie je problém, predali nám ich dvaja cyklo turisti, ktorý si prišli prejazdiť Poloniny, ideme sa ubytovať a šup na vytúžené pivko pre niekoho náročnej túre pre nás 25 kilometrovej prechádzke :)
Ubytovanie v Obecnej turistickej ubytovni čo človek potrebuje počas túry tam má - odporúčam. opakom bola
Hafičova chyža - neodporúčam v ktorej sme boli ubytovaní pri druhej návšteve, človek nemá chuť si ani prdnúť, všade samé zákazy a žiadne súkromie, celé zle, nevraviac ako mohla samotná Hafičova chyža získať dekrét o ekologickej stavbe, keď sme sa skoro v noci udusili oxidom uhoľnatým a to iba na noc sme zakúrili v krbe, nakoľko aj počas dňa tam bola zima ako v psinci a prieduchy nasmerované do izieb sa mienia na tichého tráviča, majster Capko staval odvetrávanie Urob si sám pre neodborníkov si môžte prísť pozrieť ako to nemá byť. Po vyhasnutí krbu strážny anjel stál pri nás, Veronika sa v poslednej chvíli zobudila, že sa dusí,miestnosť bola ponorená v dyme. Zachránila nám životy, ďakujem, že ťa mám, veľmo ju milujem Ja som si spinkal ako bábätko, prebudila ma a poviem vám vzduch mal absenciu, nebyť Veroniky sme v inej dimenzii.
Nabudúce ideme do Runiny a prespíme v Hostinci u Mirka - odporúčam.
Ráno múdrejšie večera s opicou, a to vravel René maximálne dve, padli štyri plus pálenka, nedalo sa nevychutnať si atmosféru večera. Pri druhej návšteve sme prechádzali Novú Sedlicu - Čierťaž a Runina - Riaba Skala - Tri studničky. Večer v Gazdovskom dvore u Rusnákov začal nevinne ako stále pomaly kúpil som lístky na loď capitána Morgena. Atmosféra je príjemná so srdečnou spoločnosť až na malú chybu v systéme, ráno nič si nepamätám :) Veronika mi vravela, že celú krčmu si vybozkával,aha, nepamätám akoby sa ani nestalo, robila si zo mňa celý deň prdel:) taktiež sme zašli iba na jedno :) capitán Morgen za to môže,nastúpil som na divokú loď hmla sa dvíha, už viem prečo, hrali rusnácke "Chodili Kozáci" tam je pes zakopaný, puste si ju a uznáte, že vás v dobrej atmosfére nenechá sedieť. Mám rád Rusnákov sú to tvrdý, férový a dobrosrdečný ľudia, nevraviac, že po rozprave zisťujeme, že máme spoločných známych a Veronika predkov.
Tu mám ešte krátke vlasy. Po prvých slnečných lúčoch odovzdávame kľúče od ubytovne a pýtam sa Starostu, ktorým smerom máme isť do Ubľe, ukazuje mi cestu, to nie je nič pre nás. Ak pôjdeme krížom cez hory týmto smerom ukazujem podľa mapy čo mám v hlave dôjdeme na Ubľu? Áno, ide sa krížom cez divočinu.
Miestami sme prešli polomom toť nemáme v láske v danej chvíli si doprajeme horálku či cigu a cesta sa ukáže, pozitívnou energiou nabité hory i napriek historickým udalostiam. Po cca štyroch hodinách ( neblúdili sme iba vychutnávali pokoj a čaro okolia) chôdze prichádzame do Uble (224 m.n.m.) veď to je iba za horou ako zisťujeme cez horu, lúku, polom, bahniská, žihľaviská teda riadne veľké. Po krátkej no náročnej trase si v pohostinstve Ubľanka na osvieženie pivko dáme, miestni sa prihovárali no ja po pravde nerozumiem ak začne Rusnak hvarity sťa gulomet metajúci slová - šum a úsmev :) teraz je to omnoho lepšie, sranda Ukrajinština a Ruština mi nerobia problémy.
Trasa sa pretavila na asfaltku, už sme jej mali plné zuby po lese je iná káva chodiť no po asfalte je to muka.
V Dúbravu na okraji cesty starenka zbierala plody z ovocných stromov, tak sme sa prihovorili či náhodou nevie kedy pôjde nejaký autobus, milo nám odpovedala, že nejde už nič a potom sa pýtala a to prečo idete peši, nemáte peniažky na autobus? Nie teta my sme turisti, očividne nám rozumela, že sme teróristy :) až sa zhátila a začala ustupovať :) poďakovali sme a šli, skúšame cez infolinky či fakt nič nejde pravda je taká ak nestihnete autobus posledný o 16:45 na Východnom cípe našej malebnej krajinky idete pešky, nejde ani len plťka.
V Ruskom Hrabovci ideme na kávu a kofolku a dáme i pivko, krásna scenéria sa nám odkrýva pán po náročnom dni :) na 5x sa konečne dostal zo šinku a tu zbadal nové tváre, trieli si to rýchlosťou sťatého leňochoda, zdiaľky vraví čo budeš pity :) čo si dáme? Odmietame zdvorilo, spoločenský pán si húdol svoje, nechali sme tomu voľný priebeh, až štyri krát sa nás prišiel spýtať tú istú otázku, kým nezaspal na pol ceste za stolom :) veselo bolo.
Prichádza noc - drž hubu replika z Rrrrrrr :) robíme si srandu nech cesta utečie, ako včera tak i dnes pol trasy po asfaltke, hop čip. Prst dvíhame hore a stopuje, veď štatistika vraví jedno z desiatich, siedme cca kilometer pred Podhoroďom. Lesník, ktorý sa vracal domov z obhliadky nás zviezol do Sobraniec pred penzión. Pri vybavovaní ubytovania tak trochu zmorený pochodom sa nás recepčná spýtala čo robíme v takej diere :)
nemám zlého slova na penzión, ubytovanie pohodlné a jedlo vynikajúce. Nočná atmosféra v okoli Podhorodia duchovne zimomrivá, nič negatívne iba pohľad cítiť.
Druhý krát sme volili autom nie pre lenivosť lež istotu dopravy.
druhá trasa viedla (2016) Ulič – Nová Sedlica – Čierťaž – Runina – Riaba skala
Prvý deň po dvoch rokoch a po opici z večera :) vyrážame z Uliča na Novú Sedlicu (421 m.n.m.) a výšľap do Vlčích hôr. Počasie nám zhátilo plány kým sa umúdrilo prešli sme okolie Novej Sedlice a dali si kávu.
Pôvodný plán boli Vlčie hory, tie sa odkladajú a ideme cez Stužicu (1208 m.n.m.) na Čiertaž (1071 m.n.m.), výhľad nebol, mne sa ta páčilo Veronika si to predstavovala, ináč, nakoľko cesta trvá cez dve hodiny a jeden úsek zle značený nám zabral zachádku 30 minút si kráčame značky nieto, rád chodím mimo značenia ak je to možné, ak je človiečik v horách kde sa lesom niesol pach medvedí sa pozerá s rešpektom, oni majú svoje trasy, tak sa im nebudeme motať pod nohy, že?
Po kilometrovej zachádzke sa nám nezdá cesta, vnútro vraví tudy cesta nevede :) nezažiješ neuveríš, ako prezeráme smer a hory sa pýtame kade sa poberať, lesnú cestu preskočil jeleň teda jelenisko, hopkajúca skriňa normálne :), preskočil cestičku širokú štyri metre hop čip s ľahkosťou, pozrel na nás a zmizol o pár sekúnd sa vrátil preskočil cestičku späť kam sme mali ísť, určite si vravel, opäť turisti mimo trasy a lezú mi do toaliet :) potvrdil nám vnútorný hlas správna cesta bola o pár metrov nižšie, značka vyblednutá na starej breze, nebolo ju v smere trasy vidieť.
Na Čierťaži stretávame staršieho poliaka s ktorým si podebatíme o horách sme Slovania u nas nie ma problemu rozumieť, mladý poliak nerozumie slovenčina mu je vzdialená o tom sme sa presvedčili na Riabej skale, ponúkol som sa, že ich odfotím, pan rozumie? Ani po angličansky nerozumie, mimika zaberá oni mi vravia "možesz zrobič zdjecie / môžem vás odfotiť".
Cestou dole si vychutnávame pohodu na Lávke pod príkrym, rybníček, cvrlikajúce cvrčky, trilkujúce vtáctvo slnko pomaly sadá a hlad dvere otvára, dáme klasiku v Novej Sedlici, vyprážaný syr so šunkou a hranolky. Priznám sa, že som ani len netušil, že v Novej Sedlici je Domček dedka Večerníčka a šiel som okolo neho snáď päťkrát, mám o dôvod viac sa vrátiť. Večer sa krotíme a ideme spať, z bezpečnostných dôvodov nenavštevujeme šinok - krčma, ráno chceme bez opice pokračovať, však triezvem pol dňa v horách, caramba mia.
Po noci v Hafičovej chyži, ktorá sa nás pokúsila otráviť ako som spomínal prichádzame zbalený v posledný deň návštevy Polonín do Runiny - Vlčie hory (560 m.n.m.) káva ranná voňava by sa zišla fajnová a vidíme z vozítka znameniel, slnečník z logom od pivka to bude krčma, či? Zastavujem pred Obecným úradom, zatvorím Džoška a ideme na káveju ako sa približujeme pozeráme, že z domčeka vyšla babka s hustečkou o paličke to je stará krčmička mi napadlo prv, to nie je krčmička, veď to je domček, otáčame sa na päte a hľadáme ďalej. Po krátkej chvíli prichádzame k Hostincu u Mirka, Veronika si všimla, že pred ňou spí veľké psisko, ona nejde prvá, dobre idem ja. Približujem sa s rešpektom pozerám, bernský a riadne veľký, tak poďme na to. Urobím krok a ako zisťujem dáma sa dvihla a začala sa somnou zhovárať. Dovoľ aby som sa predstavil mladá dáma, volám sa René a rád by som si objednal dvakrát kávu s mliekom, dvakrát tri deci kofoli počkám vonku kým prídeš:) mojiteľ Hostinca pán Miro počul Nelku ako hundre a prišiel sa spýtať čo si dáme, tak vravím, že objednávku prevzala Nelka :) krásna je, na to aká je mocná mala rešpekt pred mojimi babami.
Dopijeme si kávu a vyberáme sa krásnou trasou na Riabu skalu ( 1199 m.n.m.) prechádzame kopčekom fajným dvojhodinovým cestou hore stretávame turistov, ktorý opisovali výstup ako na K2 :) nemáme ten pocit. Značka, ktorá ukazuje čas na Riabu skalu píše 45 min. za 20 min pohodovým krokom sme tam.
Nedajú mi pokoj kým ich celé neprejdem :)
ďakujeme Poloniny za možnosť prejsť skvosty tvojich diel.