Ta chvíľa bez známky pohybu vniesla mi do mysle saunu spomienok, ktoré rozptýlené ako para tlačia ma vpred. To čo som prežil otvára cestu tam kam chcem isť, nesúc pohár životných rozhodnutí odovzdávam ho na pospas minulosti. V tom zhone, človek neuvedomujúc scenár uplynulých dianí, kde život sa mení na nekonečnú krížovku.
Sediac na stoličke v ruke žmoliac krížovku a krvopotne sa snažiť nájsť to správne slovo ktoré vyplní miesta v priestore. To je ten správny postoj k životu? Nie, každý hľadá na svojej ceste slovo vhodné pre ďalší krok. Lež tvár, ktorá radosť nám dáva a zároveň úsmev stiera menom život, uteká a stráca sa v záplave nezmyselných slov, kde skutok stratil jas.
Stojíš v mysli a čakáš na hlavnú rolu, ktorú stvárniš ty sám, ha, sa načakáš kým nájdeš to správne slovo a doplníš ho v čas na svoje miesto. V danom momente je ľudstvo bližšie k tebe samému, žiaľ ustupujúci hnev ukazuje tvoju dušu zlomenú.
Kým niekto spí v celom svojom živote, ty kráčaš s očami naširoko otvorenými a dýchaš hnilobný zápach miešaný vôňou života. Ak len ty a hŕstka vyvolených cítite pach života! Znie život ako scéna z prepadákového hororu, kde zlo preberie moc nad dejom. Samotný dej sprevádzaný smiechom ti našepkáva slová, ktoré ako rým vryjú sa ti do tváre v podobe vrások, zanechajú prach života. Jemnosť vrások životné skúsenosti rozpráva, ktoré menia sa na ryhy zanechané búrlivou riekou prebdených nocí a skazených dní. Jednotvárnosť vie zabíjať, mnohotvárnosť nesie znak nesmrteľnosti slov, ktoré zapadajú a menia sa na prach rozfúkaný vôkol nás...
