V rukách držím krabičku neotvorených cigariet pri ktorých mi stále prebehne myšlienka v hlave, ktorá mi neustále vraví aby som už skoncoval s tým. Hold chuť je silnejšia ako vôľa a tak slastne pripaľujúc si jednu, vydychujúc dym z úst sa ku mne prikmotrí osoba, ktorej čas zmenil tvár na kŕč.
Slušne pristúpil a hlasom plným smútku si poprosí o jednu cigaretku. V iných okolnostiach by som ho neponúkol, keďže takýchto ľudí iba z diaľky pozorujem a premýšľam nad ich osudom. Pripaľujúc mu cigaretu sa spomedzi trasľavých rúk, ktoré skrývajú plameň zapaľovača vyriekol slová, čo hľadám v týchto končinách, kde smrť chodí po stenách. Otázkou som ostal zaskočený a zároveň okúzlený. Premýšľajúc som mu odpovedal, nič, prišiel som sem premýšľať a hľadať zmysel, ktorý ma opustil ako včerajší deň. Chlapče veľa toho tu nenájdeš, nie je to stratená civilizácia na ktorú hľadíš, lež tmavá strana ľudskej mysle, ktorá stratila vieru v seba samého. Choď ty radšej inam, nepatríš tu neotáčaj sa chrbtom tým čo ťa potrebujú. Prestaň hľadať zmysel, namiesto toho sa sústreď na veci, ktorými môžeš iným pomôcť. S tvrdohlavosťou v očiach hľadím na starca, ktorý ma prekvapil svojim postojom, je vidieť, že hľadal to čo sa snažím nájsť, lež pravda je opakom nenašiel, iba stratil všetko vôkol seba. Mal pravdu, sám cítim, že sa vzďaľujem od všetkého na čom mi záležalo.
Odhadzujúc nedopalok na zem odchádzam, podám ruku starcovi, ktorý mi pomohol otvoriť na novo oči a hľadieť na realitu inač. Prechádzam uličkou, kde vážne smrť chodí po stenách, hľadiac na tváre ľudských schránok, ktorým žiaľ výraz dávno vzal. Prechádzajúc hnusným zápachom zvratkou ležiacich na zemi z ktorých smrad ťažkú noc pripomína. Je to nechutný pohľad na ženské tvory, predávajúce svoje telo na pospas osudu, ktoré neskôr nájdu v rieke opustene. V hlave rodia sa predstavy akoby tu číhal Jack rozparovač na svoju vytúženú obeť, ktorou zasýti chuť po krvi. Stále kráčam hľadiac na koniec tejto nekonečnej ulice v ktorej aj tie najtemnejšie predstavy sa menia na realitu.
Prechádzam so sklonenou hlavou hľadiac na tvory bezmenné a s neustálou otázkou, ktorá bodajúc do mňa ostrie čepele pri ktorej padám na zem, kde všetko stráca sa a mení na kameň. Chlad prechádzajúci mi po šiji ma striasa mysliac na všetko krásne rozplývajúce sa nad mojou osobou pripomínajúc opar rannej hmly sprevádza smrť, nad myšlienkami minulosti, ktoré sa premenili na prach rozfúkaný v uličkách. Zrýchľujem krok jednou rukou dotýkajúc sa steny v oblasti bez mena dvíham hlavu, očami plných slz hľadím na východ ktorý nie je určený. Ostal som tu sám, stratili sa predstavy odvrátených ľudí, ktorým žiaľ zmenil tvár na kŕč bezmenný.
