Zmes hmoty berie nám celok miesi v sebe kašu, ktorou maže oči nám všetkým. Hľadíš doň! Necítiš bôľ, nemáš hlad, až v okamihu nájdeš prach, ktorým opantalo nás. Zrkadlo našej tváre kŕčovito pretvorené až netvorom pobudené číhalo nám do tváre v nenazdaj ku bodlo nám bôľ strachu do mysle.
Neskoro oči zatváraš a hlavu nakláňaš, smer je daný čistou mysľou bol si odsúdený na večnosť privedený v klame pritláčaný. Dôjdi k tvári dotkni sa jej a ucítiš mrazivý chlad, kde smrť spočíva a tlie ako plameň nepoznaný. Riekneš slova, lež pery pohyb nedajú ti, smrťou tento stav nazýva sa. Si tam kam tieň tvorí tvoje druhé ja, na cestu nesprávnu si sa priskoro vydal. Ostáva ti blúdiť temnotou mrazivých dní, kam slnko nedozrie. Skôr mal premýšľať, kým krok rozhodný učinil, životný dej nevrátiš späť ako kinofilm. Koľko pravdy skrýva jasný pohľad nesúci mor v útrobách oči, kam vidí iba ten, kto raz siahol na dno v plnom rozhorčení.
Močkou život nazývaš, kde čas síce krátky tráviť si mal, nik sa ťa nepýtal aby si šiel k nám. Tvorca určil tvoj ortieľ, spísal dej v ktorom smrť poslednú bránu otvára. Rázny koniec nastal v tvojej mysli, kým nezočil si zrkadlo tvojej tváre hľadiac na trosku v ľudskom šate. S kameňom v rukách snažíš sa dostať von, žiaľ zlú stranu mince si zvolil, chcel si žiť? Mal si trpieť a nie kameň na seba vrhať...
